Lustračné peripetie v Poľsku za posledných desať rokov

Prvý pokus o lustrácie sa v Poľsku uskutočnil v roku 1989, keď pred voľbami do Sejmu bezpečnostné služby preverili vyše 7-tisíc kandidátov. V apríli roku 1990 bol jedným z bodov rokovania Sejmu návrh ústavného zákona o ministerstve vnútra, Úrade na ochran

u vlády, polícii, ochrane bezpečnosti a verejného poriadku. Poslanec Občianskeho parlamentného klubu Roman Bartoszcze podal návrh na zrušenie ministerstva vnútra a zriadenie Agentúry na ochranu štátu, ktorá by zamestnávala civilov - osoby nezaťažené minulosťou. Dôvodom bolo podozrenie, že v Solidarite môžu byť aj agenti. „Pán poslanec, chcel by som vám povedať, že neexistujú nijaké dôvody, aby sme mohli tvrdiť a obviňovať ľudí Solidarity a OPK zo spolupráce so štátnou bezpečnosťou. Je to lož a ak nemáte žiadne dôkazy, každé takéto tvrdenia sú neslušným očierňovaním, za ktoré nesiete plnú zodpovednosť,“ povedal vtedajší predseda klubu OPK Bronislaw Geremek (terajší minister zahraničných vecí). Bol to prvý spor v parlamente týkajúci sa lustrácií. Panovali obavy, že bezpečnostné služby pripravujú kompromitujúce informácie, archívy sú nekompletné a množstvo dokumentov bolo zničených. Ľudia, ktorých neprávom obvinili, sa ocitli v dramatických situáciách. Konflikt o tom, ako majú prebiehať lustrácie, sa urýchlil v máji 1992, keď Krzystof Kozlowski, bývalý poradca premiéra Jana Olszewského, pre denník Nowy Šwiat povedal: „Minister zahraničných vecí Krzystof Skubiszewski donášal štátnej bezpečnosti na svojich kolegov.“ Táto informácia spôsobila, že 28. mája 1992 Sejm prijal tzv. lustračné uznesenie, ktoré zaväzovalo ministra vnútra do 6. júna 1992 zverejniť zoznam agentov zastúpených vo vláde a parlamente. Minister Antoni Maczerewicz zrealizoval prijaté lustračné uznesenie a 4. júna 1992 odovzdal do Sejmu zoznam osôb podozrivých zo spolupráce. Dokument obsahoval aj mená 50 poslancov a prezidenta Lecha Walesu. V noci z 5. na 6. júna bola Olszewského vláda odvolaná. Začali sa tzv. divoké lustrácie, vzájomné obviňovanie sa politikov zo spolupráce s tajnými službami. Až v polovici roku 1994 poslanci Únie práce navrhli vytvorenie inštitútu, ktorý sa bude zaoberať zhromažďovaním a archivovaním dokumentov ministerstva vnútra. V parlamente sa opäť rozpútal spor týkajúci sa lustračného zákona, ktorého konečnú formu schválil Sejm v predchádzajúcom volebnom období. Lustračný zákon novelizoval terajší parlament 28. novembra 1998. Nepodarilo sa však vytvoriť lustračný súd, preto sa verifikáciou zaoberajú sudcovia apelačného súdu. Lustrácii podlieha prezident, premiér, členovia vlády a parlamentu, generálni riaditelia na ministerstvách a centrálnych úradoch, vojvodovia, sudcovia a prokurátori. Títo zasielajú apelačnému súdu svoje lustračné vyhlásenie, v ktorom uvádzajú, či spolupracovali, alebo nespolupracovali s tajnými službami. Vyhlásenia z apelačného súdu smerujú k hovorcovi verejného záujmu. Od jeho rozhodnutia závisí, či daná osoba bude kontrolovaná, alebo nie. Ak má hovorca podozrenie, že vyhlásenie je nepravdivé, zasiela návrh apelačnému súdu na preverenie. Žiadosť o začatí lustrácie môžu podať samotní zainteresovaní alebo parlamentaristi. Právomocné vyhlásenie apelačného súdu o tzv. lustračnom klamstve sa uverejňuje v Monitorze Polskom. Novelizovaný zákon v poslednom čase veľmi kritizujú strany vládnej koalície aj opozícia a prezident. Za nedorozumenie považujú, že zákon umožňuje poslancom a senátorom požiadať hovorcu o prehodnotenie lustračného vyhlásenia. Využili to poslanci KPN-OP, ktorí sa dožadovali verifikácie vyhlásenia premiéra Buzeka. Znepokojujúce sú aj veľké právomoci hovorcu verejného záujmu. Od jeho individuálneho rozhodnutia závisí, či dôjde k lustrácii, alebo nie.