Ján Starší sa po bohatej hráčskej kariére nezmazateľne zapísal do hokejovej histórie ako strojca dvoch titulov majstra sveta (1976, 1977) na striedačke bývalej federálnej reprezentácie. V nezáväznej debate na posledných MS v Nórsku sa náš renomovaný expert pri pretriasaní slovenskej hokejovej témy optimisticky nádejal, že čoskoro budú preč časy transformačných porúch, ktoré priniesla porevolučná dobrodružná hŕŕŕ pseudoprofesionalizácia. Pedagóg, ktorý má roky na starosti vzdelávanie trénerov na bratislavskej Fakulte telesnej výchovy a športu UK narážal na skúsenosť s prezidentom extraligového klubu XY, ktorý ho bohorovne poslal do hája aj s jeho odbornými nárokmi na udeľovanie trénerských licencií. Pán klubový prezident si vraj môže angažovať za trénera aj človeka s kvalifikáciou pastiera kráv, lebo ho platí on a hotovo. Paradoxné je, že hoci slovenský hokej má na medzinárodnom fóre oveľa vyšší kurz než futbal, postprivatizačné vytriezvenie v ňom udrelo skôr. Extraliga už beží zoštíhleným modelom, drvivá väčšina klubov musela zvládnuť drastické zníženie rozpočtov, poloprofesionálne podmienky v extraligových dresoch už neznejú ako pesnička z Marsu.
Futbaloví prezidenti sa však naďalej prekonávajú v donebavolajúcich absurdnostiach. Ťažko ich s úsmevom odpinkávať do autu, že ide len o slovenský futbalový folklór, keď výsledky sú do plaču. Stále šprintujeme opačným smerom od konkurencie. Namiesto progresu do slepej uličky regresu. Príznačné je, že vzácne progresívny tréner s európsky otvorenou hlavou Stanislav Griga letel zo Slovana ako prvý v superligovej sezóne. Naopak J. Adamec s provinčnou výbavou má u najvyššieho futbalového prezidenta F. Laurinca v reprezentačnom kresle plnú dôveru napriek rumunsko-lichtenštajnskému waterloo (podľa vzoru Hatrlo?). Banskobystrická Dukla vytiahla päty do naozajstnej Európy a jej prezident J. Čupka po 1:6 s Ajaxom a zahanbujúcom antifutbale nie je z výsledku sklamaný a neberie ho ako hrozivý. Zvaľuje vinu na rozhodcov, hráčov zasa „zaskočí“ kvalitný terén, na aký nie sú z hrboľatých Štiavničiek zvyknutí… Duševnú biedu našich funkcionárov korunoval historickým zápisom prezident Senca Daniel Bartko, ktorý vybehol v 43 rokoch na superligový trávnik v Košiciach, aby si vybavil starú stávku (o šesťmiestnu sumu) s priateľom a bývalým funkcionárskym šéfom Alexandrom Rezešom. Bartkova obranná argumentácia (v Športe 20. 9.) minimálne nevkusného zhanobenia celej súťaže utopí súdneho človeka v depresii („Hádam si môžem dovoliť nastúpiť za klub, ktorý financujem!“ Ďalej reakcia na otázku, čo by bolo, keby bol tréner Jurkemik proti: „Musel by si uvedomiť, kto ho platí.“). Mimochodom, ten istý Bartko sa nedávno dušoval, ako trénerovi nezasahuje do zostavy, aj keď má na niektoré posty odlišné názory. Vlastný narcizmus sa však ukázal ako vyšší princíp.
VOJTECH JURKOVIČ
