že týmto konaním poslanci, či už z koalície, alebo opozície, odoberajú ľuďom chuť veriť v snahu, viesť tento národ k pokojnému životu a zúčastňovať sa na voľbách. Alebo im ide len o to? Cítim sa hlboko sklamaný všetkými, predovšetkým však poslancami dnešnej koalície, lebo od začiatku existencie samostatného Slovenska som bol na ich strane. Pýtam sa sám seba. Oplatí sa ísť voliť, keď tie pánske sedadlá v parlamente, ku ktorým si sami poslanci schválili niekoľkodesaťtisícové mesačné platy za ničnerobenie, ulievanie sa, za fluktuanstvo, sú také nebezpečné, že krivia charakter človeka? Neviem prečo predseda parlamentu nie je ochotný použiť nápravný prostriedok. V hlave sa mi roja otázky jedna za druhou. Prečo musí byť potrestaný ba priamo vyhodený z práce človek, ktorý napríklad neprichádza na svoje pracovisko načas. Prečo platíme my občania pokuty za nedodržanie niektorých termínov pri výkone verejnoprávnych úkonov? Preto, aby sme mali na poslanecké platy, aby mali na počítače, ktorých privlastnenie si len tak pre nič za nič schvália? Naozaj znova žijeme v hlboko zakorenenom feudalizme, kde platí: Čo môže pánboh, nemôže vôl?
FRANTIŠEK FILAS, Ružomberok
Zdá sa, že pán prezident nám začína robiť čudné veci. Vraj nechce používať pri výbere svojich spolupracovníkov metódu politického revanšu. Chvályhodné predsavzatie. Ale prečo práve Jaroslav Rezník je ten muž, ktorým nám to chce demonštrovať? Pre tohto dnes už bývalého šéfredaktora denníka Slovenská republika bol politický revanš pracovnou metódou. Najlepším dôkazom tohto tvrdenia je rad súdnych sporov, ktoré stáli denník niekoľko 100-tisíc korún a renomé extrémistického plátku. S jeho požehnaním uverejnila Slovenská republika také nehoráznosti, ako bol údajný list nitrianskych biskupov (ktorého originál pán Smolec dodnes nenašiel), výpis zo zahraničného konta exprezidenta M. Kováča v istej rakúskej banke, urážlivé karikatúry, ktoré mali k satire tak blízko ako pán Smolec k autorstvu myšlienok Paula Johnsona. Napokon všetci si to pamätáme. Ale nezaškodí si to občas pripomenúť. Najmä vtedy, keď sa zamýšľam nad tým, čo viedlo pána prezidenta k výberu takéhoto kandidáta. Kandidáta na post šéfa tlačového odboru vlády. Nech je to už čokoľvek, v kútiku srdca sa snažím zahnať nástojčivú myšlienku na posledné stretnutie pána prezidenta s expremiérom Mečiarom.
DRAHOMÍRA MAYEROVÁ,
