Blížiacim sa prvým výročím parlamentných volieb, v ktorých väčšina voličov vystavila spravodlivé vysvedčenie praktikám trojzáprahu HZDS-SNS-ZRS, nastal čas na prvé predbežné bilancovanie činnosti vlády Mikuláša Dzurindu. Je veľmi lákavé zaradiť sa do šíku tých, ktorí dnes unisono hovoria o sklamaných nádejach, neschopnosti vlády poradiť si s organizovaným zločinom, nezamestnanosťou atď. Najväčším problémom nie je rôznorodosť vládneho orchestra, ale čoraz zreteľnejšia neschopnosť dirigenta udržať teleso pokope tak, aby zo seba nešírilo disonantné tóny, ale upokojujúcu harmóniu prejavu. Nie, nevolám po návrate samozvaného Jánošíka, ktorý chcel všetko riešiť zastrašovaním, vydieraním a trieskaním do stola. Ale autorita v demokratickom zmysle slova stelesnená napríklad Konradom Adenauerom, Helmutom Kohlom či Margaret Thatcherovou by Slovensku v tomto ťažkom čase pomohla ako soľ. (O tom, že mladý vek nemôže byť výhovorkou, svedčí autorita 35-ročného maďarského premiéra Viktora Orbána). Dokedy sa budeme vyhovárať na to, že Slovensko je mladý štát. Maďarsku, ale aj Poľsku desať rokov stačilo na to, aby tam vyrástla nová generácia demokratických, progresívne zmýšľajúcich politikov, ktorí už nie sú zaťažení komunistickými ani medzivojnovými resentimentmi a dokážu navonok tlmočiť jasnú proeurópsku a prointegračnú líniu. Ďalším problémom Slovenska je nedostatok konsenzu v základných otázkach toho, čo mnohí politici honosne označujú ako národnoštátne záujmy. Pripomína mi to slovenskú rozprávku, kde sa nechodí ani peši, ani koňmo, ani na voze, ani z voza. Aj by krajina chcela ísť do NATO, aj by chcela byť neutrálna, chcela by vstúpiť do EÚ, aj by chcela zostať bokom. Chcela by akceptovať západnú orientáciu, ale chcela by udržiavať aj osobitné vzťahy so slovanskými bratmi, najmä s Ruskom a Srbskom. Obávam sa, že za neochotou Západu prijať Slovensko do svojich radov treba hľadať práve túto orientačnú nevyhranenosť a obavy, že napokon sa misky váh môžu nakloniť v prospech antizápadnej orientácie. Demarkačná línia medzi prívržencami prozápadnej a proruskej orientácie sa tiahne naprieč politickým spektrom a jasne vyhranených subjektov (SNS na jednej, DS na druhej strane). Možno aj v tom spočíva tragédia Mikuláša Dzurindu, že razí navonok líniu, ktorá nemá podporu kvalifikovanej väčšiny obyvateľstva, ba ani celého jeho kabinetu. Dôkazom bolo hlasovanie členov vlády pri kontroverzných otázkach, ako bolo napríklad povolenie preletu lietadiel NATO nad územím Slovenska. S myšlienkou lavírovania medzi Západom a Východom kedysi prišiel československý prezident Edvard Beneš a zvládol to tak „úspešne“, že nás dolavíroval do Stalinovho chomúta. Zostať neutrálnym je lákavá vec, no odvolávať sa pritom na Švédsko, Fínsko či Švajčiarsko, je prinajmenšom farizejské.
FRANTIŠEK FUNDÁREK.
Bratislava
