V období priemyselného rozmachu na konci 19. storočia v plánoch výstavby ciest železníc v Uhorsku nemohli chýbať ani mosty cez Dunaj. V sedemročnom období od roku 1888 rieku preklenuli tri: v Bratislave, Komárne a Štúrove. Ten posledný a aj najmladší z nich, postavený v rokoch 1893-1895 vtedy najmodernejšou technológiou, by zrejme aj dnes, rovnako ako dodnes slúžiaci jemu konštrukčne veľmi podobný Alžbetin most v Komárne, ešte stále odolával nástrahám času, no jeho osud dvakrát spečatila vojna.
Jeho výstavba je spätá s menom ministra dopravy a neskôr obchodu Gábora Barosa, ktorého prezývali železným ministrom, priekopníka industrializácie Uhorska. Postavila ho budapeštianska firma Catthry Szaléz a pomenovali ho podľa dcéry rakúskeho cisára Františka Jozefa I. a Alžbety, cisárovnej Sisi. Rozpätie dvoch jeho stredných pilierov bolo 119 metrov, čo v čase výstavby znamenalo najväčšiu dĺžku spomedzi všetkých mostov cez Dunaj. Prvýkrát ho poškodili na štúrovskej strane na konci prvej svetovej vojny komunistické vojská, rekonštrukcia vtedy trvala takmer 10 rokov. No škoda, ktorú na ňom urobili ustupujúce nemecké vojská počas druhej svetovej vojny, keď ho dva dni pred Vianocami v roku 1944 vyhodili do vzduchu, nebola odstránená dodnes. Štyri jeho piliere a po jednom z kovových oblúkov, ktoré sa zachovali v dobrom stave, sa za 50 rokov už stali časťou panorámy oboch miest. Na jeho výstavbe sa nedokázali dohodnúť dve „spriatelené“ krajiny socialistického bloku a nedôvera medzi dvomi susedmi pretrvala aj rozpad Sovietskeho zväzu. Od 90. rokov ľudia na oboch brehoch rieky, občianske združenia a vzdelávacie inštitúcie, vyvinuli enormnú snahu na jeho postavenie a tímy oboch štátov sa nakoniec v roku 1995 v princípe aj dohodli na spôsobe rekonštrukcie mosta. No z politických dôvodov sa dohoda nedotiahla na úroveň medzištátnej zmluvy. Tú podpísali premiéri Maďarska a Slovenska až včera, pri jednom zo zachovaných pilierov torza mostu. (kl)
