vyhlasovali, že vládnutie nie je pre nich konečným cieľom, ale iba prostriedkom - prostriedkom na zmenu systému, v ktorom bolo celkom samozrejmé, že vládnuce strany nadraďujú svoj stranícky záujem nad štátnopolitický záujem krajiny. Systému, v ktorom sa aj strategické rozhodnutia prijímali alebo odmietali nie z meritórnych dôvodov, ale z obmedzených politických hľadísk. Keby sa zúčastnení na moci držali idey, ktorá ich k nej dostala, inak by vyzerali pomery vo vládnej koalícii a inak by vyzerali aj pomery v SDK. Predovšetkým by sa v nej nekonal celoročný zničujúci zápas, ktorý sa ešte zďaleka neskončil.

V spore, ktorý sa začal diskusiou o usporiadaní vzťahov medzi SDK a materskými stranmi, mali oba názorové tábory svoju časť pravdy. Ján Čarnogurský ju mal v tom, že z SDK sa nesmie stať šiesta strana, lebo je to koalícia piatich. Mikuláš Dzurinda mal zas pravdu v inom - bola to SDK, ktorá dostala dôveru voličov a jej povinnosťou je, aby nezanikla, ale pretrvala celé funkčné obdobie. V akej podobe - na tom sa obe strany mohli a mali dohodnúť. Pravda, ak by im na štátnopolitickom záujme krajiny záležalo viac ako na svojom politickom. Ak totiž odhliadneme od všetkých ideových či pseudoideových kolízií, potom spor o usporiadanie SDK je vlastne hádkou o to, kto a ako bude v jej mene prijímať rozhodnutia. Je to teda typický mocenský spor, ktorý má veľmi neblahý vplyv na kvalitu vykonávania moci. Prostriedky, ktoré voči sebe súperiace strany použili, mali a majú hlboké devastačné účinky nielen na ich preferencie, ale aj na vládu ako celok. Napriek tomu však zápas pokračuje. Teraz už nie o to, či má vzniknúť SDK ako samostatná strana, ale o niečo iné - v akej podobe sa KDH zúčastní budúcich parlamentných volieb. Zdá sa, že viac než predmet sporu vplýva na jeho pretrvávanie existencia dvoch súperiacich strán. Tam, kde ľudia navzájom bojujú, všetko sa mení na bitevné pole. SDK však pôvodne nevznikla preto, aby mali politici kde bojovať, ale z toho dôvodu, lebo chceli veci inak spravovať. Ak by na to úplne zabudli, voliči si to zapamätajú. MARIÁN LEŠKO