Trojica francúzskych a trojica slovenských výtvarníkov sa objavuje v kurátorskej spolupráci Philippa Pigueta a Ivana Jančára na výstave Konfrontácie 3 + 3 v podzemných priestoroch Pálffyho paláca GMB. Slovenskú časť zastupuje Andrej Bán časťou cyklu fotografií o náboženských pútiach, ktoré vidí v ironických protikladoch, Ivan Csudai so svojimi typickými minimalistickými kompozíciami a Ján Ťapák priťahovaný napätím medzi archetypálnym a prírodným. Na podobnom napätí, v opozícii drevo - kov sú postavené aj diela prvého z trojice francúzskych výtvarníkov Christiana Lapieho. Jeho postavy zo spáleného dreva sú poznamenané akousi náhodnou čistotou, tak ako obrazy, ktoré netradične umiestnili na podlahu či stoja opreté o stenu. Aj ony pripomínajú refiguráciu v štrukturálnej grafike. Obrazy a sochy na nádvorí naznačujú svoj negalerijný charakter. A videoinštalácia najmladšej účastníčky Isabelle Lévénezovej Výdych je síce zvládnutá technicky, výtvarne sa však uzatvára v statickej poetike a dopĺňa sa s autorkinými drobnými kresbami. Posledný vystavujúci, Xavier Zimmermann, ktorý fotografuje v noci nasvietené fasády domov, vkladá svoje magrittovské diela do plastických rámov stojacich na sokli. Fasáda je v nich vlastne až v hĺbke diela. Polemika medzi hĺbkou a povrchom má v sebe majestátnosť, ktorú médium fotografie máva zriedka.

Keďže výstava sa volá Konfrontácie, návštevník logicky očakáva buď konfrontáciu autorov v rámci jedného, alebo trojice výtvarných princípov. Ako povedal Philippe Piguet, ide skôr o čosi ako stretnutie. No historická súvislosť pojmu Konfrontácie je v našom kontexte omnoho závažnejšia. Výtvarníci informelu si tak totiž nazvali prvé a neoficiálne ateliérové výstavy, ktoré sa začali v Čechách a objavili sa aj v Poľsku. Najviac ich však zorganizovali v Bratislave začiatkom 60. rokov v opozícii k snahe figuralistov nekonfrontovať, ale naopak prepájať národné a moderné prvky v jednotnom výtvarnom modeli. Po vyše tridsiatich rokoch sa vracia k tomuto zaužívanému termínu výstava, ktorá hovorí úplne iným jazykom a ani zďaleka nie prevratne ako zakázané výstavy v skromnosti ateliérov. Názov výstavy, rovnako ako názov akéhokoľvek umeleckého diela, by mal obsahovať esenciu toho, o čo v prezentovanom ide. „Konfrontácie“ sú skôr príjemným náhodným stretnutím šiestich výtvarníkov, ktorí nás, aj napriek nešťastne vnútenému kontextu, obohatia o svoje dosiaľ neopotrebované videnie. RICHARD GREGOR

(Autor je výtvarný kritik)