i na týždennej audiencii v Ríme potvrdil, že zotrváva na svojom stanovisku. Napriek kritike a nepochopeniu, s ktorým sa často stretáva v katolíckych kruhoch, a dokonca aj vo svojej kúrii, znovu otvoril diskusiu o kajaní sa a ľútosti, ktorú začal ešte v júni 1994 na kardinálskom zhromaždení.

Pontifikát Jána Pavla II. sa vyznačuje odpúšťaním a opakovanými symbolickými aktmi, ktoré sa prejavujú pri mnohých príležitostiach, už od roku 1979, a to najmä na jeho pastoračných cestách. Je to základný aspekt jeho poslania, ktorý v ňom vyzrieval ešte pred zvolením za pápeža. Už vtedy, nedbajúc na moc komunistov, bol priekopníkom nemecko-poľského zmierenia.

Vo svojom prejave, ktorý je sčasti opakovaním listu o príprave na Veľké jubileum roku 2000 z roku 1994, Ján Pavol II. cituje tri príklady historických chýb, za ktoré synovia cirkvi musia žiadať o odpustenie. Ide predovšetkým o smutnú skutočnosť rozdelenia kresťanov, týkajúcu sa schizmy Východu a Západu. Podľa jeho názoru za toto trieštenie nesú zodpovednosť obidve strany, čo môže byť dnes pre svet pohoršením a pre veriacu mládež prekvapením. „Vieme, že sme rozdelení, ale nevieme prečo,“ zveril sa pápežovi v Kamerune v auguste roku 1985 luteránsky pastor Ambadiáne de Medeng.

Druhý príklad sa týka „používania netolerantných postupov“, ba dokonca násilia v službe pravdy. I keď veľa z toho sa robilo v dobrej viere, nanucovanie viery silou iste nebolo uvažovaním v duchu evanjelia. Platí to o inkvizícii, ktorá bola v minulom roku vo Vatikáne na pápežovu žiadosť predmetom diskusie historikov. Rok predtým požiadal v Bologni kardinál Ratzinger, prefekt Kongregácie pre vieroučné otázky, verejne o odpustenie za upaľovanie heretikov.

Ako tretí príklad pápež uvádza „nedostatok rozvahy niektorých kresťanov z hľadiska posudzovania situácií pri porušovaní základných ľudských práv“. Jedným z najbolestnejších prípadov zostáva otázka obchodovania s černochmi, ktoré pápež ostro odsúdil už vo februári 1992.

Nemala by mať cirkev zlé svedomie za svoje nesprávne kroky v minulosti, priznať si svoje chyby a požiadať o odpustenie? To nie je len názor pápeža, lebo i historický prístup má svoje požiadavky a nároky. „Cirkev sa neobáva pravdy, ktorá sa objavuje v dejinách, ale nedôveruje zovšeobecňovaným výrokom alebo sentenciám absolutizovania alebo odsudzovania.“ Týka sa to i vzťahu k rôznym obdobiam, ktoré súvisia s predsudkami konfesionálneho alebo ideového typu. Táto úloha je nepochybne rovnako zložitým fenoménom, ako sú napríklad križiacke výpravy. Veľké jubileum roku 2000, ubezpečuje Ján Pavol II., si žiada začať novú kapitolu dejín v prekonávaní prekážok, ktoré ešte stále rozdeľujú ľudské bytosti a najmä kresťanov.

(flon)