jeho postavenie ako tzv. tretej moci v štáte. Práca ZSS v prospech sudcovského stavu bola nesporne, aj z rýdzo „imidžového“ hľadiska, veľmi úspešná. Aj vďaka finančnej podpore zo zahraničia (Holandsko) vykonalo ZSS obdivuhodnú prácu nielen v ovplyvňovaní verejnej mienky, ale aj pokiaľ ide o hmotné zabezpečenie sudcov. Združenie vždy veľmi ostro reagovalo, pokiaľ odzneli negatívne vyjadrenia na adresu sudcovského stavu.

Prevažne pozitívny mediálny obraz našej justície sa však v tomto roku začal zakaľovať. Otázka znie: To sa naozaj v tomto roku natoľko zhoršila morálka našich sudcov? Samozrejme nie - veď viac ako tisícčlenné spoločenstvo väčšinou dlhoročných sudcov sa takto rýchlo ani zmeniť nemôže. Možno len médiá začali citlivejšie reagovať na veci, ktoré pred tým „zostávali pod pokrievkou“. Možno sa začal prejavovať aj kritický postoj občanov k všeobecným súdom - veď podľa najnovšieho prieskumu verejnej mienky dôveruje všeobecným súdom iba 28,6 % občanov. Už v starovekom Ríme platilo „vox populi - vox dei“ (hlas ľudu - hlas boží) a v demokratickom štáte by mal byť takýto názor občanov vážnym signálom.

Napriek tomu možno aj dnes označiť prístup väčšiny našich politikov k problémom justície ako veľmi opatrný - a niet sa čo čudovať. Sudcovia majú totiž v rukách aj nezanedbateľný politický vplyv. Jeden príklad za všetky: Krátko pred vlaňajšími parlamentnými voľbami podalo HZDS volebnú sťažnosť proti účasti SDK v týchto voľbách. O sťažnosti rozhodovali traja sudcovia trestného kolégia Najvyššieho súdu SR, zamietli ju a HZDS tento výrok akceptovalo. Ľahko si predstaviť, čo by sa stalo, ak by výrok vyznel opačne - určite by sa dnes predseda vlády nevolal Mikuláš Dzurinda, ani minister spravodlivosti Ján Čarnogurský. V rukách justície je aj plnenie jedného z kľúčových bodov programu súčasnej vlády - nápravy privatizačných prešľapov z minulosti. Skóre vládnej koalície (formálne FNM) zatiaľ nie je práve žiarivé - rozhodnutie vo veci Druhá obchodná môže považovať za úspech iba ten, kto nepozná rozdiel medzi predajom akcií a predajom spoločnosti vlastniacej tieto akcie. V iných prípadoch (napr. spoločnosť Corvas - kúpele Sliač a Kováčová) zatiaľ vedú jednoznačne na body privatizátori. S ohľadom na u nás bežnú dĺžku konania v obchodných sporoch sa môže stať, že množstvo súdnych sporov s privatizátormi sa ani neskončí do konca volebného obdobia súčasného parlamentu.

Dôvernú znalosť problémov v justícii majú profesné právnické komory a ich členovia - notári, komerční právnici, exekútori, advokáti. Ich závislosť od rozhodovania sudcov je však doslova existenčná, čo nie je práve dobrá východisková pozícia na diskusiu o problémoch našej justície. Vôbec tu nejde o to, že by sudca mal porušiť zákon - často je kľúčové, či rozhodne hneď, alebo „pre preťaženosť súdov“ až o dva roky. Aspoň jeden prípad z oblasti obchodného práva: V marci 1994 bola v jeden a ten istý deň založená a košickým súdom zaregistrovaná spoločnosť Manager, ktorá stihla ešte v ten istý deň, v posledný deň fungovania druhej vlády JUDr. Vladimíra Mečiara, sprivatizovať 10 % akcií VSŽ. V tento deň sa teda vo VSŽ etablovala podnikateľská skupina, personifikovaná menom Ing. Alexandra Rezeša. Ak by bol konkrétny sudca registráciu 2-3 mesiace pozdržal (čo nebolo vtedy čo do dĺžky konania nič nezvyčajné), prípadne by našiel tú príslovečnú „bodku na i“ a registráciu odmietol, boli by sa asi dejiny nášho najväčšieho priemyselného podniku utvárali inak, ako ich poznáme. Ani náznakom nechcem tohto sudcu obviňovať z čohokoľvek nečestného - chcem iba ilustrovať, aký obrovský majetkový dopad môže mať zdanlivo banálne rozhodnutie sudcu okresného súdu.

VPLYV TRETEJ MOCI

Bolo by teda nespravodlivé nezdôrazniť, že statočné, fundované stanovisko k skutočným problémom justície zaznelo nedávno práve zo sudcovského stavu. Ide o vyhlásenie Národnej asociácie sudkýň Slovenska, publikované začiatkom júla t. r. Stojí za to odcitovať z neho aspoň kľúčové vety: „Kvalita súdnictva v každej krajine závisí v konečnom dôsledku od kvality sudcov. Právne normy a súdne systémy nefungujú automaticky, a ani spory sa nerozhodujú samy. Ani s najlepšími zákonmi a najmodernejším súdnym systémom súdnictvo nemôže byť lepšie ako ľudia, ktorí ho vykonávajú.“ Opodstatnená je požiadavka Národnej asociácie sudkýň Slovenska, že je „nevyhnutné posilniť kritický postoj sudcov a ich organizácií voči korupcii, arogancii a nekompetentnosti, ktoré, ako sa zdá, vôbec nie sú len ojedinelými javmi“. Pod uvedené vyhlásenie by sa mohol podpísať každý čestný slovenský právnik. Bolo by určite škoda, keby toto vyhlásenie zapadlo prachom, a bolo by zlé, ak by sa naplnili naznačené obavy signatárok vyhlásenia z „odporu alebo nevôle“.

Často sa mediálne prezentuje ako čarovný prútik na problémy našej justície kreovanie samosprávneho orgánu celého súdnictva - Najvyššej sudcovskej rady, ktorá by o. i. samostatne rozhodovala o personálnych či disciplinárnych otázkach. Takýto závažný zásah do ústavného systému SR však skutočne vyžaduje rešpektovanie príslovia o dvojitom meraní pred jedným rezom. Jestvujú niektoré otázky právno-teoretické. Tretia moc - súdnictvo má aj dnes výrazný vplyv na moc zákonodarnú a výkonnú. Aj podľa dnešnej ústavy je jednoduchšie odvolať predsedu vlády ako sudcu okresného súdu. Treba preto zvažovať, ako budú v budúcnosti pôsobiť „protiváhy“ ostatných dvoch zložiek štátnej moci proti tretej, justičnej.

Špecifikom justície je aj dlhodobý, desiatky rokov trvajúci pobyt v jednom kolektíve. Každý zamestnanec vie, aké neformálne vzťahy sa vedia vytvoriť na obyčajnom pracovisku, hoci tam zamestnanci na rozdiel od sudcov nepôsobia doživotne (či do 65 rokov). Možno práve tento pocit spolupatričnosti viedol k tomu, že rozhodnutiami svojich kolegov neboli zobratí do väzby popradský sudca R. či bratislavský sudca G. Tieto rozhodnutia samozrejme treba rešpektovať, hoci zvyčajne osoba prepravujúca množstvo omamných látok či osoba podozrivá z vydierania sa väzbe nevyhne. Sú aj prípady veľmi benevolentného posudzovania jednoznačných porušení zákona v rámci samotnej justície. Sudcovia vykonávajúci funkcie predsedov súdov majú už dnes právomoc podávať návrhy na disciplinárne pokračovanie voči kolegom - sudcom. Opäť však konkrétny prípad pre ilustráciu reálneho stavu: Na úvod treba uviesť, že zákon - § 75 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku ukladá sudcovi o návrhu na tzv. predbežné opatrenie rozhodnúť najneskôr do 30 dní od jeho podania. V konkrétnom prípade o takomto návrhu nerozhodla sudkyňa ani po šiestich mesiacoch - bola preto v súlade so zákonom podaná sťažnosť predsedovi okresného súdu. Za ďalšie dva mesiace stále nebolo sudkyňou rozhodnuté o predbežnom opatrení, ale prišla odpoveď predsedu tohto súdu: Prieťahy „jej ústne vytkol“. Keďže podľa názoru sudcu a súčasne predsedu okresného súdu konkrétna sudkyňa patrí medzi sudcov, ktorí „konajú obvykle bez subjektívnych prieťahov,“ nepovažoval pán predseda za potrebné „vykonať ďalšie opatrenie“. Na rozhodnutie bolo potom treba čakať ešte ďalšie dva mesiace. Nemožno paušalizovať, ale dôveru v justíciu takéto prípady práve nevyvolávajú.

VÝHODY FUNGUJÚCEJ

JUSTÍCIE

Je veľmi ťažko hoci len vyrátať výhody, ktoré by pre Slovensko priniesla fungujúca justícia, obsadená odborne kvalifikovanými a morálne pevnými sudcami. Veď ako by mohlo napr. naše podsvetie profitovať z „vymáhania“ dlžôb, ak by súd do mesiaca rozhodol o nezaplatenej faktúre (a hmotne zainteresovaný exekútor už by sa postaral o ďalšie). Pravda, vyžaduje si to nemálo nepopulárnej práce, nevyrieši to sto či dvesto nových počítačov pre súdnictvo. Všetkými dostupnými prostriedkami treba statočným sudcom vytvoriť lepšie podmienky na prácu. Možno znova jeden príklad: Sudkyňa - dlhoročná známa odborníčka na pracovné právo dostane „podľa rozvrhu práce“ na riešenie veľmi zložitý prípad z oblasti medzinárodného obchodu, komplikovaný ešte diskutabilným rozhodcovským nálezom. Kým problematiku naštuduje, rozhodla by najmenej 20 sporov z oblasti, kde je špecialistkou. Na vine je tu rigidne chápaný systém tzv. zákonného sudcu - náhodilé prideľovanie jednotlivých žalôb sudcom. Nie, nevolám po tolerovaní praxe (nedávno kritizovanej), že si sudca či sudkyňa svojvoľne pridelí prípad, aby ho mohli spravodlivo rozhodnúť. Svet však speje ku špecializácii. Ťažko si predstaviť pacienta so zlomenou nohou, ktorému po príchode do nemocnice metódou náhodných čísiel určia, či pôjde na očné, gynekologické, či chirurgické oddelenie. Práve o prideľovaní prípadov sudcom metódou nahodných čísiel si možno prečítať vážne mienenú úvahu v stavovskom časopise. Ani v zahraničí princíp zákonného sudcu nespochybňujú. Ak však sudca pracuje na nemeckom pracovnom či pozostalostnom súde, môže sa špecializovať. Práve špecializácia sudcov by pomohla nielen zvýšiť odbornú úroveň rozhodovania, ale toto rozhodovanie aj urýchliť.

Štátu, myslím, stojí za to investovať do skvalitňovania justície. Pravda, má to dve stránky: Na jednej strane vytvárať lepšie podmienky pre statočných sudcov, na druhej strane však zásadovo riešiť akékoľvek prešľapy tých ostatných, či už odborné alebo morálne. Pozitívne signály jestvujú - k výrazným patrí už citované vyhlásenie Národnej asociácie sudkýň Slovenska. Morálne pevní a odborne príkladní sudcovia jestvovali aj v časoch tzv. totality. Takíto ľudia, hodní úctivého oslovenia pani sudkyňa - pán sudca, by mali čím skôr tvoriť drvivú väčšinu našej justície. Sympatické sú aj niektoré vyhlásenia predstaviteľov Ministerstva spravodlivosti SR. Možno tu spomenúť napr. verejne prezentované názory vedúceho úradu tohto ministerstva JUDr. Lipšica, zrejme ovplyvnené jeho dlhodobými odbornými kontaktmi s právnym systémom USA. Bolo by určite dobré, aby čím skôr stratila opodstatnenosť poznámka istého váženého právnika pri opúšťaní súdnej (teda justičnej) budovy: Začínam mať dojem, že justícia a spravodlivosť sú totožné iba v latinčine.

JAROSLAV BRDA

(Autor je komerčný právnik)