(Karol Baron, 1988)

„Bude to deň ako všetky ostatné. Myslím, že k žiadnej rekapitulácii sa neschyľuje, nemienim robiť hodnotenie, veď život ide ďalej,“ vyznal sa v rozhovore pre SME dnešný šesťdesiatnik Karol Baron, ktorý už prinajmenej polovicu svojho života presviedča cez svoje obrazy a objekty o tom, že „svet sa môže človeku javiť aj ako jedno velikánske divadlo, buď v kladnom, alebo v zápornom zmysle slova. Je jeho súčasťou a zároveň aj hercom.“ Presne pred tridsiatimi rokmi absolvoval K. Baron na VŠVU v Bratislave maliarsku špeciálku u prof. P. Matejku, aby sa v roku 1970 stal členom Česko-Slovenskej surrealistickej skupiny. Bolo len príznačné, že členstvo ho automaticky vypojilo z normalizovaného výtvarného diania v bývalom Československu, no aktivít skupiny sa nezriekol dodnes. Rovnakú životnosť pripisuje i jej princípom. „Keď sa povie surrealizmus, človekovi sa okamžite vybaví Dalí, no naša surrealistická optika je v inej polohe. Je to životný názor, ktorý nepredpisuje, čo sa má, alebo nemá robiť. Ako otvorený systém zasiahol takmer všetky druhy umenia, a práve preto prežil všetky izmy zo začiatku storočia. Bol by som rád, keby sa moja ponuka chápala ako slobodná hra s nadsádzkou, parafrázou a groteskou s oslobodzujúcim humorom surracionalistickej orientácie,“ tvrdí autor, pre ktorého rozmanitosť je spôsob, ako čeliť skostnatenosti a uzavretým systémom tváriacim sa navonok ako pokrok. „Rozmanitosť funguje ako poistka do budúcnosti.“ Tieto slová prezentuje Karol Baron v súčasnosti na dvoch výstavách, ktoré komisársky pripravila dôverná znalkyňa umelcovho diela prof. Ľ. Peterajová. Prvá je v Turčianskej galérii v Martine, druhá v Slovenskom inštitúte vo Viedni a obidve potrvajú do konca septembra. Maliar parafrázuje divadelnú scénu, ktorú obývajú rôzne prapodivné bytosti. Prvkami inštalácie (objekty z kovu vo forme červeno-bielych zábradlí, drevené hračky) vychádza Baron z klasickej plochy obrazu, aby vystúpil do priestoru k divákovi, ktorého magickými siločiarami vťahuje do svojho veľkolepého theatra mundi. Pod svetlami rámp sa odkrývajú Hermetické parafrázy s metafyzickým podtextom. Parafrázy ako interpretácie notoricky známej minulosti, ktorá sa v súčasnom fragmentárnom svete opäť zliepa do sugestívnej mozaiky. Mozaiky, kde „asociácie myšlienok majú veľké rozpätie a sú presné“. (P. Reverdy) Občas sa zdá, akoby Baronova hra na pomedzí sna a skutočnosti, tom povestnom prahu ľudského vnímania, niesla v sebe až príliš irónie a čiernej grotesky. „Grotesknosť je útok,“ reaguje umelec, „snažím sa nastavovať zrkadlo realite, ktorá je deformovaná. Vtip je aj v tom, že realita je mnohokrát oveľa grotesknejšia ako to, čo človek niekedy namaľuje.“

Pre K. Barona - docenta na katedre výtvarnej tvorby na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre je najdôležitejší ľudský dialóg, ktorým sa inšpiruje aj jeho výtvarné cítenie. „Tento permanentný rozhovor so študentmi ma veľmi obohacuje, pričom ja sa ich pokúšam pochopiť a zároveň sa im snažím poodkrývať dvere do iných svetov.“ Je len prirodzené, že autor zasiahnutý „diktátom imaginácie“ vo svojich cykloch rafinovaných výtvarných hier využíva aj prvok náhody. Avšak tá nesmie byť dominantná. „Na improvizáciu musí byť výtvarník pripravený,“ vyznáva sa umelec, ktorého dopredu ženie nespokojnosť. „Veď človek v mojom názore nemôže zastať a uspokojovať sa, čo dosiahol.“ Čudesný svet homunkulov a mutantov, somnambulov a cynikov, zázračnosť zátiší, pôvabná hra absurdity a čierneho humoru - to všetko vytvára zrkadlo sveta Karola Barona, ktorého krédom je autenticita tvorby s vylúčením kalkulu diváckej úspešnosti. „Samozrejme, že pozitívna reakcia ľudí dobre padne, no najdôležitejšie je nezrádzať samého seba. Hovorí sa tomu i etika tvorby. Túžby? Chcel by som ešte urobiť bibliofílie k Alfredovi Jarrymu a Vráťovi Effenbergerovi. Pravdupovediac, túžob je ešte viac, no budem rád, keď sa splnia aspoň tieto.“

ĽUDO PETRÁNSKY ml.