m a nikdy nepotvrdila, že by chcela nakrúcať filmy výlučne pre ženy. Svoj nový film Amálka, ja sa zbláznim, nakrútený len pred niekoľkými týždňami, označuje za rodinný príbeh s podtitulom detský krvák, ktorý má hlavnú ambíciu - zabaviť. „Je to určite iný film ako Modré z neba. Aspoň dúfam. Áno, odohráva sa takisto v lete a sčasti tiež v záhrade, sú tu dokonca aj povestné kompótové fľaše, ktoré si z môjho prvého filmu zapamätali hádam všetci. Ale inak je to oveľa mestskejší film,“ tvrdí Borušovičová. K scenáru bývalej spolužiačky z VŠMU Barbory Kardošovej sa režisérka dostala dosť netradične. Kamarátka jej ho prečítala do telefónu. Eve sa príbeh hneď zapáčil, ale scenár napokon zostal nadlho ležať v STV. Prvýkrát sa nakrúcanie pripravovalo pred dvoma rokmi, ale dva týždne pred realizáciou bol projekt stopnutý. Až po výmene vedenia sa z televízie režisérke ozvali, či ešte má o Amálku záujem. A tak sa v lete začalo nakrúcať. „Myslím si, že je to rodinný film. Hlavným hrdinom je síce 12-ročný chlapec, ale je tu taký druh vtipov a situácií, ktorý podľa mňa poteší aj dospelých. Amálka mi trochu pripomína knihu Denník Adriana Mola. Ani o nej nemôžeme jednoznačne povedať, že je to vyslovene detská kniha. Mám pocit, že Amálka je z podobnej kategórie.“ Borušovičová potvrdzuje, že aj v jej filme sa nájde podobný čierny humor. Žánrovo však Amálku nevie a nechce presne zaraďovať. „Mám blízko ku komédiám, ale mám rada predovšetkým hraničné žánre, v ktorých je prítomný humor. Aj podtitul filmu - detský krvák - je celkom pravdivý. Hlavnému hrdinovi tam skutočne každú chvíľu tečie krv,“ smeje sa režisérka, no keď sa trochu prinúti k vážnosti, má pre film aj iný podtitul. „Je to príbeh o tom, čo sa stane, keď sa sestra vydá a brat sa cez to nedokáže preniesť. Alebo o tom, čo všetko sa stane za jedno leto v jednej rodine. Myslím, že Amálka je naozaj pre široké publikum. Snáď s výnimkou milovníkov klasických akčných filmov. Ale publikum je nevyspytateľné a aj tak si napokon myslí, čo chce, nezávisle od žánrov a podtitulov.“
Dnes sa ešte presne nevie, ako dlho bude trvať cesta Amálky k premiére, ale režisérka dúfa, že film sa objaví na televíznych obrazovkách niekedy na začiatku budúceho roka. Borušovičová je viditeľne spokojná s výberom spolupracovníkov - v Amálke sa jej podarilo dať dohromady zaujímavú partiu ľudí. Okrem ľudí spoza kamery - scenáristky Barbory Kardošovej, kameramana Ivana Fintu, scénografky Saše Gruskovej, s ktorými sa pozná ešte zo školy, a výtvarníčky Ley Fekete, s ktorou sa jej spolupráca osvedčila už pri filme Modré z neba, sa vo filme objaví niekoľko neopozeraných tvárí. Pre Jakuba Kronera sa rozhodla po piatich minútach rozhovoru, jeho sestru hrá Eva Dočolomanská, s ktorou si „padli do oka“ tiež zvláštnym spôsobom, a aj vo výbere jej partnera Róberta Jakaba a ďalšej detskej postavy, ktorú stvárnila Eva Palkovičová, sa vraj riadila predovšetkým intuíciou. Ku skvelej atmosfére pri nakrúcaní, na ktorú Borušovičová kladie veľký dôraz, pomohla aj bezprostrednosť predstaviteľky ďalšej postavy filmu Márie Kráľovičovej. „Myslím, že mám šťastie na obsadzovanie postáv, toto sa mi naozaj darí. Režisér skrátka musí vedieť odhadnúť ľudí. Pretože nie je nič horšie, ako keď na seba herci pri nakrúcaní zazerajú.“ Už dnes, niekoľko mesiacov pred premiérou filmu Amálka, ja sa zbláznim, nosí Eva Borušovičová v hlave nové nápady, ktoré ešte nechce celkom prezrádzať. Hovorí aspoň toľko, že by si niekedy chcela vyskúšať divadlo (tejto múzy sa sčasti dotkla pri režírovaní slávnostného odovzdávania minuloročných divadelných cien v Nitre), a sníva aj o filme, ktorý by rozprával o dnešnej bratislavskej mládeži. Borušovičová verí, že problém momentálnej neexistencie domácej filmovej tvorby je nielen otázkou peňazí, ale aj osobného nasadenia, energie, vôle niečo robiť. „Neviem, možno mám viac šťastia ako rozumu, ale nikdy by som sa neuspokojila s tým, že si sadnem, budem rozprávať, aká som úžasná režisérka, a pritom tvrdiť, že tu sa fakt nič nedá urobiť. Chápem, že mnohým sa dnes nechce púšťať do niečoho, čo stojí strašne veľa času a energie. Ale ja som ochotná hľadať aj iné cesty, ako len sedieť a nekompromisne tvrdiť - tu sa nedá.“
ALEXANDRA TINKOVÁ
