Okolnosť, že podpredseda vlády Ľubomír Fogaš najskôr prejavil opatrný záujem o funkciu ústavného sudcu, aby ho po niekoľkých dňoch rýchlo stratil, nasvedčuje, že skôr, než parlament zvolí osemnástich kandidátov na ústavných sudcov, z ktorých prezident vyberie deviatich, post predsedu Ústavného súdu je už zrejme „obsadený“. Hovorí sa predovšetkým o dvoch kuloárových favoritoch - prvým je Ján Mazák, bývalý poradca Ústavného súdu a dnešný štátny tajomník, druhým je súčasný predseda Milan Čič. O pánu Mazákovi, podobne ako o všetkých ostatných potenciálnych sudcoch, ešte nik nemôže jednoznačne povedať, aký predseda z neho bude. O pánu Čičovi je to už po siedmich rokoch známe.
Cesta posledného socialistického ministra spravodlivosti a prvého ponovembrového premiéra na čelo Ústavného súdu viedla cez HZDS. Milan Čič, ktorý v parlamentných voľbách roku 1990 kandidoval za Verejnosť proti násiliu, už pred nimi vedel, že jeho hnutie s ním na funkciu predsedu vlády nepočíta. Ale keď ju naozaj nedostal, zostal v ňom pocit krivdy: „Vyzeral som ako použitá milenka, ktorá bola dobrá na víťazstvo vo voľbách, ale potom už nepotrebná.“ Keď sa VPN rozdelila, Milan Čič sa stal členom HZDS - pred voľbami v roku 1992 sa dostal do predstavenstva hnutia a po nich zastupoval HZDS vo federálnej vláde. Ako jej podpredseda pre legislatívu sa okrem iného podieľal aj na príprave zákona o spôsobe zániku federácie. Okrem toho plnil aj ďalšiu dôležitú úlohu - z poverenia hnutia a jeho predsedu sa stal hlavným autorom slovenskej ústavy.
ČO JE ÚSTAVNÉ
Ako sám povedal, okrem neho sa na jej príprave podieľal aj „Ľubomír Fogaš a Milan Sečánsky, menej Tóthová, Gašparovič a Mečiar“. A hoci o ústave neskôr hovoril, že ju koncipoval ako základ pre samostatný štátny život republiky, ešte v októbri 1992 vo Federálnom zhromaždení ČSFR uviedol návrh zákona o spôsobe zániku federácie prejavom, v ktorom povedal: „Príliš sme si osvojili dve krajnosti: buď federácia, alebo bezvýhradná samostatnosť…“ Milan Čič namiesto „bezvýhradnej samostatnosti“ ponúkal federálnym poslancom inú formu koexistencie medzi republikami. Pripomenul im, že „HZDS vo svojom programe ako model spolužitia malo aj konfederáciu“. Štátna samostatnosť teda nemala byť cieľom, ale prostriedkom na „inú, vhodnejšiu a produktívnejšiu formu koexistencie“. Hru, s ktorou prišiel predseda hnutia, že štátna samostatnosť je len prostriedkom na dosiahnutie vyššieho typu česko-slovenského spolužitia, Milan Čič odohral na vysokej úrovni.
V prejave pred poslancami sa vyrovnal aj s kritickými hlasmi, ktoré tvrdili, že návrh ústavného zákona o spôsobe zániku federácie nie je ústavný. Argument, ktorý vtedy použil, je z hľadiska jeho ďalšej funkcie veľmi interesantný: „Podľa môjho názoru ústavné je to, čo normálnym legislatívnym postupom najvyšší zákonodarný orgán schváli,“ povedal akademik Čič. Vtip je v tom, že poslanci obvykle aj protiústavné zákony schvaľujú presne tak ako hociktoré iné - teda normálnym legislatívnym postupom.
V decembri 1992 sa podpredsedovi federálnej vlády skončil mandát. V januári 1993 sa dostal medzi dvadsať parlamentom zvolených kandidátov na ústavných sudcov. Z nich vtedajší premiér a zastupujúci prezident Mečiar bez meškania vybral desiatich. Milan Čič bol medzi nimi. Za predsedu Ústavného súdu ho vymenoval prezident Kováč 8. marca 1993.
ĎALŠÍ CHORÝ PRVOK
Za uplynulých sedem rokov Milan Čič nebol ani v jedinej závažnej kauze sudcom-spravodajcom, teda človekom, ktorý pre svojich kolegov pripraví podklady, potrebné na rozhodnutie pléna Ústavného súdu. Profesor Čič jednoducho nemal ambíciu, aby si pridelil obzvlášť zložitý či obzvlášť závažný podnet. A hoci zákon o organizácii Ústavného súdu a konaní pred ním konštatuje, že „predseda a podpredseda Ústavného súdu nemôžu byť stálymi členmi senátu“, nie je tam žiadna formulácia, ktorá by predsedovi či podpredsedovi zakazovala plniť povinnosti sudcu-spravodajcu. Napokon, jeho podpredseda Štefan Ogurčák sa tejto úlohy ujal vo veľmi závažnej kauze. Bol sudcom-spravodajcom v prípade, keď HZDS a SNS napadli volebný výsledok Demokratickej únie v parlamentných voľbách v roku 1994. Tvrdenie, že účasť DU v nich nebola legitímna, lebo nesplnila zákonnú podmienku a nepreukázala 10-tisíc platných podpisov na petičných hárkoch, Ústavný súd vtedy neakceptoval - zistil, že volebné komisie vykonali všetko, čo im ukladá zákon, že ich rozhodnutia o zaregistrovaní kandidačných listín boli právoplatné, a že teda Ústavný súd nemá dôvod prepočítavať počet podpisov na petičných hárkoch DU. „Navrhovatelia na základe toho, čo tvrdili, nemohli žiadať to, čo žiadali, alebo ak chceli dosiahnuť to, čo žiadali, mali tvrdiť čosi iné, ako tvrdili,“ povedal vtedy podpredseda súdu Štefan Ogurčák. Veľmi tým pobúril šéfa HZDS, ktorý vyhlásil: „My sa cítime už dnes Ústavným súdom poškodení… Čo sa deje na Ústavnom súde a kde sa má potom človek obrátiť, keď Ústavný súd negarantuje právo? To je ďalší chorý prvok na scéne…“
Netrvalo dlho a vtedajší premiér sa za „nesprávne“ rozhodnutie súdu pomstil jeho predsedovi - Milana Čiča, vysokého ústavného činiteľa, zbavil jeho ochranky. Manifestácia nemilosti smerovala voči pánu predsedovi, ktorý v tom bol nevinne. Viac ako kauzám sa totiž venoval svojim predsedníckym povinnostiam - vykonával správu súdu a zabezpečoval „jeho riadny chod zo stránky personálnej, organizačnej, hospodárskej a finančnej“. Rozhodovanie v závažných kauzách prenechal iným. Stal sa z neho viac administrátor a hovorca súdu. A nie vždy bezproblémový.
A TO ZA KAŽDÚ CENU
Na jar roku 1997 predseda Čič vystúpil v Slovenskom rozhlase v relácii Živé slová. Odpovedal si v nich na otázku, či naozaj Slovenská republika „zaostáva za inými postsocialistickými krajinami“. Vtedy prezentoval názor, že veru nezaostáva. Povedal to po početných demaršoch Európskej únie, ktoré politickú reprezentáciu krajiny upozorňovali, v čom všetkom porušuje princípy a zásady demokratického vládnutia. Povedal to po všetkých útokoch na prezidenta, po kauzách, ktoré ho mali diskreditovať, i po demarši vlády USA, v ktorom sa konštatovala netolerancia vládnej koalície k opozičným názorom, politické zastrašovanie a neprehľadný, stranícky spôsob privatizácie. V čase, keď predstavitelia NATO a Európskej únie naliehavo vládnej garnitúre pripomínali, že „treba zmeniť štýl riadenia štátu“, predseda Ústavného súdu síce pripustil, že v spoločnosti sú isté „nežiaduce javy“, ale dal za pravdu vládnej koalícii, že krajina v podstate nezaostáva za svojimi susedmi. „Aj keď spoločensko-politická prax je v časových intervaloch problematická, to ešte neopodstatňuje vyhlásenie, že Slovenská republika nie je demokratická, nie je štátom, v ktorom platí ústava a ostatné zákony, v ktorom možno reparovať nedostatky zákonodarstva i praxe nezávislými súdmi a inými orgánmi,“ tvrdil Milan Čič. To, či sa dajú a ako sa dajú reparovať nedostatky spoločensko-politickej praxe nezávislými súdmi, ukázali kauzy poslanca Gauliedera a Emila Spišáka.
Ústavný súd v júli 1997 konštatoval, že Národná rada SR svojím uznesením porušila ústavné právo poslanca. Preto vyzval zákonodarný zbor, aby svoje protiústavné uznesenie zrušil - poslanci HZDS, ZRS a SNS však rozhodnutie kompetentného orgánu ochrany ústavnosti ignorovali. Tu už nešlo o omyl a konanie v dobrej viere, ale o vedomé odmietnutie autority Ústavného súdu. O niekoľko mesiacov sa tá istá situácia zopakovala aj v prípade Emila Spišáka - aj jeho ústavné právo poslanci vládnej koalície porušili a napriek jasnému stanovisku Ústavného súdu k náprave nedošlo. Milan Čič, ktorý v rozhovoroch rád opakoval, že „hlavným poslaním Ústavného súdu je chrániť ústavnosť - a to za každú cenu“, bol konfrontovaný s evidentným a nepopierateľným faktom hrubého porušenia ústavnosti. On sa však konfrontácii s vládnou mocou vyhol. Namiesto toho, aby verejnosti ex offo oznámil, kto a ako znehodnotil právny poriadok štátu, situáciu znejasňoval svojimi vyhláseniami, že „nemožno hovoriť o univerzálnej ignorancii rozhodnutí Ústavného súdu“. Skutočnosť, že napriek rozhodnutiam Ústavného súdu štátne orgány a inštitúcie postupujú tak, ako keby nálezy neexistovali, komentoval slovami: „Nemalo by sa to stávať.“ V čase, keď vládnuca garnitúra opakovane a nepokryte napádala a likvidovala základný pilier právneho štátu, predseda Ústavného súdu v rozhovoroch vytrvalo opakoval, že napriek všetkému „Slovenská republika je demokratickým právnym štátom“.
NIČ NEVIDEL, NIČ NEPOČUL
Profesorovi Čičovi, doktorovi vied, bolo zaiste jasné, aké neprístojné a nebezpečné je počínanie vtedajšej moci. Napokon v rozhovoroch, ktoré neskôr poskytol, sú o tom jasné dôkazy. V rozhovore pre týždenník Trend napríklad povedal: „Rozhodnutia Ústavného súdu musia byť rešpektované. Inak by Ústavný súd nebol na úrovni ani okresného súdu v Hornej Lehote.“ V polemike s poslancom Hofbauerom, ktorý vyrukoval s objavom, že na Slovensku hrozí „sudokracia“, Milan Čič napísal: „Vy neuznávate rozhodnutia Ústavného súdu ako súčasť právneho poriadku. Vaša prax to jednoznačne dokumentuje.“ Hoci pán Čič ako právnik vedel, že Ústavný súd SR rozhoduje v mene republiky, že jeho výrok je záväzný a že „nikto nemôže rozhodovať o tom, či tento výrok budem aplikovať a tento nie“, lebo inak by vznikol chaos, ktorý usporiadaná demokratická spoločnosť a ústavný štát jednoducho nepripúšťajú, nepozdvihol svoj hlas vtedy, keď to bolo najviac potrebné. To, čo konštatoval ako právnik na otázku novinára, ktorú dostal dlhé mesiace po vypätom ústavnoprávnom spore, mal povedať aj ako predseda Ústavného súdu v čase, keď sa spor iba rozhorel. Pretože to neurobil, nedá sa povedať, že plnil svoju povinnosť a chránil ústavnosť „za každú cenu“. Zdá sa, že počínanie Milana Čiča do značnej miery ovplyvňovalo a ovplyvňuje práve ohľad na to, akú cenu treba za čo zaplatiť.
V januári 1997 SDĽ v rámci svojej samostatnej opozičnej politiky hlásala, že treba nájsť významné slovenské osobnosti, spomedzi ktorých by mohla byť zvolená hlava štátu. Republikový výkonný výbor SDĽ ich potom aj našiel - pánov Schustera a Čiča. Predseda HZDS dal vtedy okamžite najavo, že ani jedného poslanci hnutia nepodporia - vraj pre ich „ľudské vlastnosti“. Šéf Ústavného súdu sa vtedy vyjadril, že ak on nie je prijateľný pre HZDS, „musím zvážiť, či je HZDS prijateľné pre mňa“. Súdiac podľa jeho správania, pán Čič urobil dosť, aby pre hnutie prijateľný bol. Pamätná je predovšetkým jeho „neutralita“ po výtržnosti, ktorú spôsobil predseda bývalého vládneho hnutia na pohrebe Jána Duckého.
Podľa svedectiev viacerých novinárov Vladimír Mečiar sa vyrútil na fotografujúceho žurnalistu Vladimíra Mišauera so slovami, ktoré by všade inde znamenali koniec kariéry každého politika. Redaktorka týždenníka Plus 7 dní Nancy Závodská, ktorá ich počula na vlastné uši, citovala Mečiarov výrok nasledovne: „Páľ do pi… s tým foťákom, vy… skurvený!“ Pretože stúpenci pána predsedu to popierali, Milan Čič, ktorý bol v Mečiarovej blízkosti, keď došlo k incidentu, dostal od redaktorky SME Ivety Bielikovej otázku, aký je jeho názor na tento útok. „Ja som tento incident v jeho podstate nevidel a už vôbec som nepočul redaktora, ktorý mal oslovovať pána Mečiara - neviem už akými slovami. Ani to, čo mal pán Mečiar povedať do tváre tomuto redaktorovi. Jednoducho som to nevidel a nepočul,“ povedal Milan Čič a dodal, že jeho nevidel som, nepočul som, „nie je to známe slovenské - nič som nevidel, nič som nepočul“. Nevysvetlil však, čím sa jeho osobné vyjadrenie odlišuje od známeho slovenského. Jedno je isté, ak by šéf Ústavného súdu potvrdil, že novinári reprodukovali výrok predsedu HZDS presne, pre HZDS a jeho poslancov by sa stal absolútne neprijateľným, a to vo všetkých smeroch a ohľadoch - aj ako kandidát na post ústavného sudcu. Pre militantných publicistov hnutia však nebolo prijateľné už to, že nepotvrdil ich verziu udalosti. Stanislav Háber vtedy napísal, že aj celé jeho pôsobenie vo funkcii predsedu Ústavného súdu akoby napĺňalo obsah slov „nevidel som, nepočul som“. Súdiac podľa toho, koľko pozornosti a priestoru v poslednom čase venoval denník HZDS osobe a názorom pána Čiča, rating jeho prijateľnosti sa pre hnutie zjavne zvýšil. Potvrdiť či vyvrátiť to môžu len výsledky hlasovania poslancov Národnej rady SR, keď budú voliť kandidátov na ústavných sudcov.
Ak sa Milan Čič dostane medzi osemnástich povolaných, je veľmi pravdepodobné, že sa dostane aj medzi deväť prezidentom vyvolených. Ak ho hlava štátu nevymenuje za predsedu, odborná i širšia verejnosť bude lepšie vedieť, akým je pán Čič vlastne ústavným sudcom, lebo bude aj sudcom-spravodajcom. Ak z neho Rudolf Schuster urobí opäť predsedu, nič nové sa o ňom už právnici a občania zrejme nedozvedia. Bude totiž takým predsedom, akým už raz bol. MARIÁN LEŠKO
