Nestalo sa. Trápením sme si vydobyli výhru 2:0 a prišli sme o jedného hráča. Podľa prísľubu trénera Jozefa Adamca sme mali zahrať aj na krásu, potešiť divákov, poliečiť ubolené futbalové srdiečko. Ani to sa nestalo. Na ihrisku bolo mĺkvo, hráči posúvali loptu niekedy akoby zotrvačnosťou, chýbal radostný duch. Chýbala aj osobnosť mužstva, ktorú si tak želá tréner Adamec a podľa neho by ňou mal byť Varga. Nebol, a nikto v mužstve nezavelil na to, aby sme sa pekným futbalovým zážitkom rehabilitovali za rumunské sklamanie. Tréner Jozef Adamec považoval včerajšie stretnutie za veľmi ťažké, predovšetkým po psychickej stránke. Je to priam neuveriteľné, kto všetko už môže byť pre naše mužstvo ťažkým súperom. Stretnutia s Rumunskom a Lichtenštajnskom, dvoma diametrálne odlišnými súpermi, ukázali, že náš futbal sa trápi s ktorýmkoľvek mužstvom. Na porovnanie by sme hádam mohli dodať, že Portugalsko dalo tomuto súperovi osem, Rumunsko sedem a Maďarsko päť gólov. Bez problémov. My s problémami, ktoré sme si v nemalej miere vyrobili sami, dva. Aj po týchto dvoch stretnutiach možno konštatovať, že ak chce slovenský futbal v európskom meradle niečo dokázať, musí začať odznovu. Nie s filozofiou strachu a s obavami z každého, ale s preukázanou sebadôverou vo vlastné sily. JÁN MIKULA