Má rád taliansky verizmus a ruskú opernú literatúru, ale venuje sa aj interpretácii súčasnej tvorby slovenských skladateľov. Operný spevák Sergej Kopčák spieval pod taktovkou mnohých slávnych dirigentov v mnohých veľkých operách a v týchto dňoch sa v Metropolitnej opere v New Yorku začína jeho sedemnásta operná sezóna. Pred odletom do Ameriky sme ho požiadali o rozhovor.
Spievali ste pod taktovkou dirigentských autorít ako Abbado, von Matačić, Ozawa, Levin, Mutti či Bernstein. Kto z nich vás najviac ovplyvnil?
„Najpríjemnejšie sa mi spomína na Lovra von Matačića. V čase, keď sme po prvýkrát spolupracovali, nemal som ešte ani tridsať rokov a von Matačić bol už sedemdesiatročným pánom. Pri skúške na koncert ukázal svoju noblesu a fajnovosť a všetko to, ako pristupovať k mladým. Môžeme hovoriť o ďalších dirigentoch a režiséroch, ale ja sa najradšej vraciam k svojmu pedagógovi, profesorovi Popovovi z Bulharska. Prišiel som k nemu po dvoch rokoch štúdia na Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Po štyroch mesiacoch ťažkých začiatkov nastal zlom. U neho som vlastne pochopil, čo je to operný spev.“
Ako?
„Uvoľnil ma, pomohol mi odstrániť zlé návyky. Bolo to na začiatku normalizácie v roku 1970. Žiaľ, pre niektoré moje postoje som musel z Bulharska predčasne odísť ako politicky nežiaduca osoba a ani doma som už v štúdiu nesmel pokračovať. K profesorovi Popovovi som sa potom vracal ďalších šesť rokov.“
Vstupujete do vašej 17. opernej sezóny na prestížnej scéne Metropolitnej opery v New Yorku. Vo svete je konjunktúra vynikajúcich a lacno sa ponúkajúcich spevákov z krajín bývalého východného bloku a peňazí na umenie a kultúru je stále menej. V čom spočíva váš úspech?
„Ani sám neviem. Je to záležitosť kvality speváka a manažéra. Dobrá agentúra môže spraviť pre speváka veľmi veľa. V MET si vždy na začiatku sezóny predstavenstvo opery starostlivo overuje, či výber sólistov zodpovedá predpokladanej kvalite. Pravdaže, kľúčom je práca.“
S vaším menom sa spájajú mnohé basové úlohy - milujete talianske a ruské opery, ale žiadaný ste aj vo wagnerovskom repertoári. Už po tri desaťročia sa intenzívne venujete interpretácii súčasnej tvorby slovenských autorov. Prečo to robíte?
„Asi to súvisí s tým, že som študoval hru na husle a nemám problémy čítať náročnejšiu partitúru. Ale najmä s tým, že táto hudba mi dáva tvorivú interpretačnú voľnosť. Mnohé skladby som robil ako prvý, nebol tam daný interpretačný model. Je to pre mňa nesmierne zaujímavá práca.“
Pred tromi rokmi ste iniciovali naštudovanie zaujímavého titulu Boitovho Mefistofela v Opere SND. To však bola vaša posledná premiéra v tomto divadle. Prečo ste odišli z Opery SND?
„Toto rozhodnutie vo mne dozrievalo už niekoľko rokov. Mal som veľmi silný pocit, že sa moja prítomnosť berie automaticky - tu som bol doma, zvykli si na mňa. Akoby už nedoceňovali úsilie o skutočné umenie. Dal som výpoveď a ostalo ticho. Opera ju v zákonnej lehote prijala bez toho, aby sa pokúsila viesť so mnou dialóg a dozvedieť sa, kde je problém, prípadne ma zadržať. Tak som sa rozhodol definitívne.“
Na Slovensku vyrástlo niekoľko kvalitných a žiadaných spevákov, ale celkove zaznamenávame umelecký úpadok. Prečo?
„Myslím, že k tomu muselo dôjsť. Tam, kde nemôžu ľudí adekvátne zaplatiť, nemožno očakávať vysokú umeleckú úroveň. Som presvedčený, že opera sa dostala do určitej krízy, pokiaľ ide o dirigentov.“
Dirigentov?
„Stará generácia nevychovávala mladých. Máme mladých dirigentov, ale nemajú dostatočné skúsenosti. Nemajú repertoár a nie sú dostatočne technicky a umelecky pripravení. A nie je tu osobnosť, ktorá by ich ťahala. Mladí umelci sa dostanú k orchestru a majú pocit, že už dosiahli, čo chceli. Poznám dosť začínajúcich dirigentov vo svete, ktorí sú schopní päť i viac rokov sedieť pri veľkých dirigentoch, nosiť im kávičku, noty a dirigentské paličky a pritom sledovať ich robotu po celý čas. Nikto dobrý sem však za almužnu nepríde. Výsledkom je tápanie a prešľapovanie na mieste.“
Hudobné centrum, ktoré doposiaľ zastrešuje aj umeleckú agentúru Slovkoncert, bude v budúcnosti podporovať výhradne nekomerčné projekty. Agentúra by mala ísť ďalej bez štátnej podpory. Ako sa pozeráte na reorganizáciu hudobného života na Slovensku?
„U nás sú neustále pretrvávajúce totalitné zvyky. Poznám výborné agentúry vo svete, ktoré majú troch až piatich ľudí. Štátna agentúra sa môže správať takisto.“
Ako?
„Vyhovárať sa na to, že nie sú peniaze, celkom nesedí. Práve dnes sa preveruje kultúrnosť Slovenska, potreba umenia a kultúry. Zdá sa mi, že zaostávame v chápaní potrieb umeleckej sféry. A pritom sa naše výtvarné umenie a súčasná hudba dajú prezentovať kdekoľvek. Naši umelci, pokiaľ nevyvinú svoje vlastné úsilie, nepociťujú záujem zo strany kompetentných. Na Slovensku neexistuje potreba demonštrovať priazeň umeniu, sme v myslení veľmi pozadu a dlho bude trvať, kým sa to zmení.“
VIERA POLAKOVIČOVÁ
(Autorka je muzikologička a hudobná kritička)
