osti 250. výročia znovuosídlenia mesta, kde žije slovenská menšina. Text je krátený.
Myslím si, že najrozhodujúcejšou udalosťou, ktorá v Slovenskom Komlóši stihla Slovákov odvtedy, ako sa sem prisťahovali, bola výmena maďarského a slovenského obyvateľstva. Slovensko ňou získalo tritisíc Slovákov. Maďarsko tisícpäťsto Maďarov, ale Slováci, ktorí zostali žiť tu, zväčša stratili svoje národné vedomie, lebo tým, že sa neodsťahovali späť na Slovensko, keď sa naskytla príležitosť, mlčky sa zriekli svojej slovenskosti. Neverím, že zisk tisícpäťsto duší a tritisíc duší, ktorý môžu obe krajiny vykázať, môže vyrovnať straty, ktoré tým obidva národy utrpeli. Dovoľte, aby som to povedal takto: spoločne sme utrpeli.
Čítam dnešné štatistické údaje o Slovenskom Komlóši: z jeho sedemtisícpäťsto obyvateľov sa tridsať percent hlási k slovenskej národnosti. Medzi tridsiatimi percentami tých, ktorí sa hlásia za Slovákov, a viac ako šesťdesiatimi percentami tých, ktorí hovoria po slovensky, je tridsaťpercentná medzera. Predpokladám, že týchto vyše tridsať percent žije kdesi na okraji štatistiky, na sivom pohraničnom území príslušnosti k národu. Vieme, že po druhej svetovej vojne ani jedna národnostná štatistika v Európe nie je presná. Údaje štatistických úradov sa prispôsobujú priznaným údajom, ale nehovoria o psychologických a sociologických faktoch, ktoré sú za nimi. Tento údaj však hovorí o niečom, čo je zlé aj dobré. Zlé je to, že slovenská identita sa tu, v rámci spoločenstva, v rámci mesta oslabila, zato päťdesiatpercentný podiel tých, ktorí hovoria po slovensky, prezrádza, že slovenčina je spoločným pokladom Maďarov aj Slovákov. Sivé územie niečo „naznačuje“. Možno niečo dobré - to, že existuje alebo sa začína rodiť dvojitá identita. Bez popretia jazyka a kultúry reprezentovanej jazykom.
To, že niekto môže byť Slovákom, môže byť Maďarom a že to už nie je „buď - alebo“, ale „aj - aj“. To, že môže byť niekto verným občanom tejto krajiny a môže byť hrdý na to, že je jej občanom, ale zároveň sa môže s plným vedomím a hrdo, pred sebou aj pred všetkými hlásiť za Slováka. Toto - myslím si - poskytuje možnosť, aby si niekto zachoval svoju identitu, národnosť, a zároveň sa aj naďalej cítil v kruhu spoločenstva dobre vo vlastnej koži. No chcel by som dodať, že zachovanie identity nejakej menšiny nie je výlučne úlohou väčšinového štátu. Štát nemá materinský jazyk. Materinský jazyk má jednotlivec a jednotlivec sa hlási k takej národnosti (pred sebou, a nie v štatistikách), v akej reči je najmúdrejší. A najmúdrejší je v jazyku, v ktorom vie vykonávať aj svoju profesiu. Čiže jazyk je takým pokladom jednojazykového spoločenstva - národnostnej menšiny, ktorého sa nesmie zriecť ani dobrovoľne, ani pod nátlakom, ktorý je povinné zachovať v spoločnom záujme väčšiny aj menšiny. Je zaň zodpovedné pred sebou samým aj pred svojimi predkami a je zaň zodpovedné aj pred väčšinou, krajinou, ktorej je občanom, veď ju nemôže obrať o to čosi navyše, čo predstavuje práve jeho iný jazyk alebo kultúra odlišná od kultúry inej národnosti. To by som chcel zdôrazniť predovšetkým preto, lebo v Slovenskom Komlóši fungujú školy s vyučovacím jazykom slovenským a úlohou týchto škôl je presne to, aby sprostredkúvali súčasný slovenský jazyk, kultúru, skvosty súčasnej slovenskej literatúry, to, na čo ich študenti môžu byť hrdí, čím sa môžu postaviť pred svet. To, čo spočíva na slovenskej minulosti, ale čo môžu ďalej rozvíjať.
Je logické, že maďarské vydavateľstvá vydávajú menej kníh v slovenčine ako slovenské. Mám pocit, že predovšetkým vy (predstavitelia slovenského štátu, pozn. red.) ste povinní sa postarať o ranú duševnú potravu tých mladých ľudí, ktorí budú po slovensky čítať vtedy, ak od svojich škôlkarskych liet budú počuť slovenské rozprávky, budú čítať slovenské mládežnícke romány, ak ich jazykové znalosti budú spočívať na romantickej minulosti ich vlastného národa. Ak to stratia, alebo sa k tomu ani nedostanú, ich príslušnosť bude umelá - a možno vzdorovitá, akoby napriek, ale v žiadnom prípade nebude prirodzená a samozrejmá, taká, akú by mohli odovzdať ďalej.
Toto si, prosím, pamätajte, lebo je to dôležité pre spolunažívanie dvoch národov, pre budúcnosť. Toto vám dnes odkazujem z mesta, ktorého hodnotu zaručujú mená Samuela Tešedíka a Pála Walaského. Ich pôvod je slovenský, ale ich činnosť slúžila dvom - dobrovoľne - spolu žijúcim národom. Minulosť a - zo srdca dúfam - ani budúcnosť dvoch krajín nemožno rozdeliť. Nacionalizmy prichádzajú, nacionalizmy odchádzajú, národy - ak to samy chcú - zostávajú.
Ešte jednu vec by som chcel odporučiť do vašej pozornosti: to, že najmenej nebezpečnou menšinou je šťastná a spokojná menšina. To musí vedieť každá štátna moc. Ako aj to, že slúži jej vlastnému záujmu, ak chráni kultúru menšiny a pomáha jej ju zachovať, ak ju znáša a podporuje v tom, aby bola hrdá na svoju kultúru. Ostatné je už otázkou sebavedomia, sily, vytrvalosti - a schválne nehovorím, že - odvahy príslušníkov menšiny.
