V Krátkom slovníku slovenského jazyka sa slovo legenda vysvetľuje ako vymyslené rozprávanie o historickej alebo inak známej osobnosti, lokalite či udalosti. Legendami opradená je aj trať vedúca z Hronskej Dúbravy do Banskej Štiavnice, ktorá si v októbri pripomenie 50. výročie svojho vzniku. Celé desaťročia, od počiatkov výstavby na jar 1948, počas jej priebehu a potom ešte roky rokúce slúžila ako vzor uvedomelého vzťahu našej mládeže k vlasti, ako príklad uskutočňovania krásneho sna o svetlých zajtrajškoch. Ale boli aj antilegendy. O najrozmanitejších formách nátlaku, ktorým boli vystavení mladí ľudia. Trať mládeže žije. Slúži obyvateľom Banskej Štiavnice a stovkám turistov, ktorí sa najmä v lete zaujímajú o neobyčajné kultúrne a historické poklady mesta a jeho okolia. Zaslúži si, aby sa očistila od nánosov legiend takých či onakých. Zúčastnil som sa na tejto stavbe, kde som dva mesiace poctivo pracoval a vyslúžil som si titul úderník. Výstavba trate začala už v roku 1940. Vojnové udalosti však zapríčinili, že do roku 1947 sa vykonalo len okolo 40 percent prác. Z Hronskej Dúbravy do Banskej Štiavnice premávala na úzkokoľajke len povestná „Anča“. Veci sa pohli, keď predstavitelia vtedajšieho SZM (Slovenský zväz mládeže) prijali záväzok dobudovať trať do konca októbra 1949. Od slávnostného výkopu 5. apríla to bolo necelých 19 mesiacov. Za ten čas sa na stavbe vystriedalo v mesačných turnusoch vyše 47-tisíc brigádnikov. Medzi nimi aj stredoškolákov a vysokoškolákov zo zahraničia. Pracovalo sa najskôr na výrube lesa a sťahovaní kmeňov. Neskôr na výkopoch a na betónovaní. Bolo dohodnuté, že náklady na stavbu by nemali prekročiť výšku, aká bola schválená. Koľko a či vôbec dostal dačo aj SZM, to sa už asi nepodarí zistiť. Isté je, že brigádnici pracovali len za stravu a ubytovanie. Na konci brigády dostal každý zväzácku košeľu. Najusilovnejší získal odznak úderníka. Po skončení trate udelili 865 titulov hrdina Trate mládeže. V zozname hrdinov bolo aj meno Milan Rúfus. Historici môžu hovoriť o zneužívaní mládeže, o totalitných praktikách. Ale tí, čo sme to prežili, vieme svoje. A bolo by oveľa lepšie, keby na podobné povznášajúce pocity mali príležitosť mladí ľudia aj dnes. Namiesto ponižujúcej registrácie na úradoch práce.
RUDO GERÁT, Čadca
