Ak sme sa v čase budovania socialistickej spoločnosti odvážili uvažovať o chode spoločenského života po nadobudnutí slobody, zrejme pesimistické predstavy boli optimistickejšie než súčasná realita. Keď prišla sloboda, boli sme plní nadšenia, optimizmu, prognóz a smelých plánov, že všetko bude dobré, že sa všetko vráti do správnych koľají. Dnes po desaťročnom zápase o tvár spoločnosti mnohí netaja sklamanie, z jej stavu i zo spôsobov, ktoré sa v nej udomácnili. Niektorí z tých, ktorí pamätajú život v slobodnej spoločnosti pred nástupom totality, netaja svoje rozpaky nad tým, čo nám demokracia priniesla. Niektorí akoby strácali orientáciu a nedokázali niesť ťarchu problémov. Naša dnešná spoločnosť je pluralitná a my sme nútení túto skutočnosť prijať. Iste je toho veľa, čo by sme radi zmenili podľa svojich predstáv, čo by sme zakázali a máme mnohé oprávnené požiadavky, čo by sme presadili, vieme, čo by prispelo k dobru celku, ale cítime svoju obmedzenosť, nemáme dostatok síl. Vidíme, že slabý hlas jednotlivcov či skupín prekrýva vplyv médií, reklamy, finančných kruhov. Pluralita neznamená slepo bez kontroly prijímať všetko, čo vidíme vo svojom okolí ani tolerovať negatívne javy. Pluralitná spoločnosť rešpektuje každý osobný i skupinový názor, ktorý nie je v rozpore s legislatívou a nie je priamo na úkor alebo proti niekomu inému. Každý z nás nesie zodpovednosť nielen za seba, ale i za spoločnosť. Sme povinní prispievať do spoločného. Nielen ju kritizovať a nadávať, aká je zlá a akí sú tí, ktorí ju vedú. Tí často skúšajú, čo si môžu dovoliť, čo im ešte prejde, často po predchádzajúcom overení. Ak je naša spoločnosť chorá, nenesú za to vinu len jej predstavitelia. To môže byť aj chyba mnohých z nás, že všetko nechávame na iných a dobrovoľne sa vzdáme svojho vplyvu na formovanie spoločenského života. Náš vklad môže byť aj v tom, že ponúkneme nielen svoje vízie, ale svojimi osobnými postojmi ich budeme potvrdzovať, budeme osobnosťami a rozumne regulovať dosah rozličných vplyvov. Nenecháme sa zotročiť ani médiami, ktoré nás často unášajú z reality do fiktívneho sveta plného násilia, egoizmu, perverzností, ani peniazmi, ani prácou, ani žiadnym zvráteným vzťahom, ani žiadnou drogou. Dnes je náročnejšie zostať sám sebou, než to bolo v minulosti. Technické vymoženosti sú veľké, ale sú tu pre človeka, aby mu slúžili a pomáhali, nie aby im človek otročil a už vôbec nesmú byť zneužívané proti človeku. Technické prostriedky možno ľahko zneužívať zvlášť v súčasnosti, keď sa stávame navzájom závislými. Potláča sa význam prirodzených vzťahov, rodiny, širších príbuzenských vzťahov, obce, národa… Svet, v ktorom žijeme akoby bol plný poloprávd, pretvárok, prevrátených hodnôt, kde strácame orientáciu.

Sme schopní vôbec rozlišovať podstatné od vedľajšieho, čo je pre nás prínosom od toho, čo nám škodí? Dokážeme pomôcť sami sebe, pracovať pre seba, niesť zodpovednosť za seba? Kto nedokáže niesť zodpovednosť za seba, ťažko môže niesť zodpovednosť za iných, za firmu, obec, štát, za svet. Akoby sme nedokázali byť oporou jeden druhému. Deti sa nie vždy môžu spoľahnúť na rodičov, (koľkým nedovolia sa ani narodiť, koľko ich je zneužívaných) rodičia na deti (koľko ich je odstrčených v ústavoch), brat na brata, sused na suseda… Preceňuje sa význam ľudských inštitúcií. Mnohí sa na ne vešajú, pretože tak môžu nájsť výhodné vlastné uplatnenie. Inštitúcie majú svoje opodstatnenie, ak ich tvoria zodpovedné svojprávne osobnosti tam, kde nestačia sily človeka, rodiny. Prázdnota vnútra sa nahrádza vonkajším imidžom. Stretávame schizofrenické postoje, kde sa inak myslí a inak koná. Sme vystavení mnohým návnadám, kde nás ktosi potrebuje dostať do závislosti. O podstatných veciach sa mlčí, veľa rečí sa vedie o ničom. (Na audiotextových linkách aj za drahé peniaze.) S morálnosťou sa mnohí netaja, považuje sa to za moderné, bežné, normálne. Počuť chvály na to, za čo by sa mohli hanbiť, znižuje sa, zosmiešňuje aj haní to, čo je dobré, prospešné, to čo nás dvíha, pomáha nám byť ľuďmi. Nielen v totalitnej spoločnosti platilo, že čím menej v hlave, čím nižšia inteligencia, tým vyššia funkcia. Veľký význam sa pripisuje majetku, peniazom a pritom skutočné bohatstvo je v niečom úplne inom.

ĽUDOVÍT KOŠÍK, Skalica