Prehra o tri góly je rozdiel triedy, 1:5 je už debakel. V eufórii okolo doteraz úspešných adamcovcov sme s Rumunmi chceli iba víťazstvo, aby sme si oživili počítacie manévre útoku na 2. priečku. Zabudli sme, že zatiaľ sme ukázali perfekciu v bránení, marení. Nedá sa jedným dychom ísť na strelecké manévre, keď čupíte v zákopoch strachu, aby ste veľa nedostali. Prelomili sa ľady. Vabank sme prehrali. Akokoľvek kruté sa bude zdať 1:5, v konfrontácii toho, čo sa vie o rumunskom futbale, to vychádza úplne logické. Takí ľahkonohí, akí sú Rumuni, sa ešte na slovenských trávnikoch nenarodili. Logické to vychádza aj v porovnaní s celkovým naším postavením vo svete. My sa medzi najlepších tlačíme. Sme v poradí - Rumuni, ale napríklad aj Poliaci a Česi, sú o kus ďalej. Nielen vo futbale. Za tými 1:5 nie sú iba adamcovci, ale my všetci. Aj inde plátame ako Adamec so zostavou. V nej bol Bališ, Jančula, ktorí nehrajú ligu. Na prvý pohľad akt zúfalstva, v konečnom dôsledku realita. Nie sú ľudia. Kto mal nastúpiť, keď aj tréner Adamec mal zranené rebrá, aby sme zahrali aj na veselšiu nôtu. Kvalifikáciu sme neprehrali v tomto stretnutí. Vraví sa, že iba malí si kladú malé ciele. Náš útok na druhé miesto však mal príchuť Everestu bez kyslíka. Napokon sa potešme, že Maďari iba remizovali v Lichtenštajnsku a nám stačí bod na isté 3. miesto. Skok, hoci o miestečko, sa musí rátať, v tomto prípade možno pre niekoho obzvlášť, ak priberie slotovský akcent, že je to pred Maďarmi. JÁN MIKULA