Bibóa Bieda východoeurópskych malých štátov. Árpád Göncz tu vyrozprával Bibóov sen z väzenia. Snežilo v ňom, Bibó stál na bronzovom podstavci, bola mu strašná zima, chcel zostúpiť, ale nemohol. V úvahe Vlajka, nie vlajková žrď, ktorá tvorí jednu z tridsaťjeden kapitol knihy Árpáda Göncza, sa totiž autor vracia k Bibóovi a k mrazivej metafore prízračného stredoeurópskeho sna o martýriu a osamelej veľkosti človeka, ktorý vie, že len kladenie presných, neúhybných, pravdivých otázok zaručuje ľudskú vierohodnosť. Týmto návratom opísal Árpád Göncz aj svoje existenciálne podložie a základ vlastnej dôveryhodnosti. Aj on si "stál za svojimi názormi, lebo jednoducho nemohol inak, a hovoriť iné nevedel". Aj pre neho platí ten istý kľúč k osobnosti, "že je cytoyenom", slobodným občanom, a "keďže je slobodný, jeho konanie je celkom samozrejme určované jeho vnútorným svetom hodnôt".
Životná cesta Árpáda Göncza vedie od človeka agrárneho k človeku urbánnemu, od odporcu fašizmu k odporcovi komunizmu, od prekladateľa a spisovateľa k slobodnému demokratovi, k maďarskému prezidentovi posledného desaťročia. Ten - a dnes to už možno povedať - osvedčil széchényovský liberálny a konzervatívny formát človeka, ktorý hľadí viac dopredu ako dozadu, rozmer "skutočného znalca ekonomickej a politickej reality svojej vlasti", ktorý to, čo robí, "robí pre verejné blaho a pre pokoj vlastnej duše... v záujme rozvinutia ľudských práv každého človeka". Túto cestu vytvára u Göncza základná životná skúsenosť a vedomie neprijateľnosti oboch totalít tohto storočia: fašistickej aj komunistickej. Árpád Göncz môže hovoriť o jednom aj o druhom; za jedno i druhé zaplatil vysokou sumou - zranením a väzením.
Sprevádza ju aj tvorba postoja, ktorá tým najlepším z jeho generácie ešte umožňovala zlúčiť súkromnú a verejnú sféru, kultúru a politiku, ľudskosť v umení a zodpovednosť v politike. Árpád Göncz nevníma politiku ako technológiu moci, ale ako formu zodpovednosti. Svoj vlastný politický postoj označuje ako principiálny realizmus. Realizmus preto, že je vždy hľadaním schodnej cesty k riešeniu, principiálny preto, že neuhýba, ani keď je dočasne odsúdený na stroskotanie. Zázemie tohto postoja tvoria podľa Göncza v maďarskej spoločnosti tri základné žriedla hodnôt: kresťanské dedičstvo a jeho sociálny rozmer, národný hodnotový systém a slobodné európske myslenie, "právo na otázky a pochybnosti, slobodu samostatného úsudku, čiže ideál autonómneho človeka". A - ako dodáva Göncz - európska profesionálna poctivosť.
Práve preto, a práve pre svoj principiálny realizmus, nastoľuje Árpád Göncz vo svojich úvahách základné problémy, ktoré určujú vývin strednej Európy v deväťdesiatych rokoch: problémy ústavnosti, privatizácie, poľnohospodárstva, verejnej správy, menšín, kultúry myslenia a správania. Možno práve konkrétnosť nastolených otázok a pokojné hľadanie schodnej cesty riešení stanovuje základný kultúrotvorný rozdiel medzi maďarskou a slovenskou cestou po roku 1989. Symbolicky ho vyznačujú aj odlišné postoje dvoch súčasných prezidentov: jedného, ktorý odmieta akýkoľvek autokratický režim, a druhého, ktorý hľadá neexistujúce zmierenie s exponentmi komunizmu a mečiarizmu, čím im dáva nielen satisfakciu, ale predovšetkým diskvalifikuje tých, čo ho samotného volili - slovenských a maďarských demokratov.
Árpád Göncz uvažuje nielen maďarsky, ale vždy aj stredoeurópsky a európsky. Uvažuje o nás, s nami a na európskej pôde nezriedka aj v našom mene. V maďarsko-slovenských vzťahoch prichádza s jasnou koncepciou: teritoriálne nároky má nahradiť slušná národnostná politika (a v tomto smere je Árpád Göncz aj výnimočne poctivým zástancom práv slovenskej menšiny v Maďarsku); najmenej nebezpečná je šťastná menšina; demokratickosť je najprirodzenejším spojovacím článkom Slovákov a Maďarov. Za tým všetkým spočíva historický rozmer uvažovania Árpáda Göncza, vyjadrený metaforou karpatskej kotliny, ktorá "prestane mať charakter záplavového územia otvoreného na východ". Je za ňou životná skúsenosť principiálneho realistu, ktorý vie, že môže stroskotať, ale zároveň aj to, že jeho myšlienka je uskutočniteľná a schodná.
PETER ZAJAC
(Autor je literárny vedec a politik)
