Nedávna prírodná katastrofa v Turecku, ktorú mnohí jej ničivými dôsledkami, ale aj možným geopolitickým dosahom právom prirovnávajú k vojne v Kosove, začína Ankare paradoxne otvárať dvere do Európy. Ak hovoríme o dverách, tak potom kľúčom, ktorý napokon uvoľní hrdzavú zámku, budú vzťahy so susedným Gréckom, ktorého postoj bol v minulosti hlavnou prekážkou tureckej integrácie.
Po vyvrcholení vzájomnej krízy medzi Aténami a Ankarou v súvislosti so zatknutím kurdského vodcu Öcalana na gréckej ambasáde v Keni prišla túžobne očakávaná katarzia. Zemetrasenie bolo pre grécku vládu pravdepodobne iba vhodnou „zámienkou“ na to, aby mohla konečne nadviazať s Ankarou otvorený dialóg a politicky pritom dokázala obhájiť tento krok aj pred vlastnými voličmi. Tí po rokoch vzájomnej konfrontácie, živenej na oboch stranách, ešte stále zaostávajú za svojimi politickými špičkami. Obrazy tureckej tragédie však nechali suché len máloktoré grécke oko. Symbolom vzájomných vzťahov oboch krajín sa stali grécke vojenské Herkulesy, dopravujúce každý deň tony pomoci postihnutému Turecku. Nie príliš často sme svedkami toho, že politici využívajú nálady „ľudových más“ na pozitívne ciele. Atény sa v týchto dňoch celkom úspešne snažia vytvoriť vzácny historický precedens.
Vo Fínsku sa cez víkend stretávajú ministri zahraničných vecí európskej pätnástky. Predpokladá sa, že hlavným bodom ich agendy bude práve Kosovo a Turecko. Podľa informácií gréckych diplomatov, akreditovaných v Bratislave, sa práve Atény chcú stať hlavným koordinátorom európskej pomoci Turecku. EÚ v súčasnosti prisľúbila Ankare bezprostrednú pomoc vo výške 4 miliónov eur, po ktorých by malo nasledovať ďalších 30 miliónov. O konečnú výšku hlavného balíka - niekoľko sto miliónov eur na rekonštrukciu krajiny vo forme výhodných pôžičiek - sa budú počas víkendového stretnutia zvádzať tuhé boje.
Turecko je krajinou na geografickej, ale najmä kultúrnej hranici medzi Európou a Áziou. Teraz však cíti, že prišla jeho historická šanca raz a navždy vyriešiť dilemu svojej dvojakej identity. Zavŕšil by sa tak proces, ktorý začal v prvých desaťročiach XX. storočia zakladateľ štátu Atatürk. Štvrtkové vyhlásenie šéfa tureckej diplomacie Ismaila Cema o tom, že jeho krajina očakáva od decembrového helsinského summitu EÚ definitívne preradenie do skupiny krajín rokujúcich o členstve - v opačnom prípade jednostranne ukončí akékoľvek snahy o integráciu - sa možno niekomu zdá až príliš sebavedomé. Turci však na rozdiel od Slovenska skutočne majú geostrategickú polohu, na ktorej Bruselu enormne záleží. Ak sa v minulosti za výraznej americkej podpory stavalo k ich integračným snahám pozitívne Nemecko, Taliansko, Británia a Španielsko, zdá sa, že zemetrasenie pomohlo Ankare prekonať aj poslednú veľkú prekážku - postoj Grécka. Ankara má svoj ďalší osud len a len vo svojich vlastných rukách. JURAJ KITTLER
