Nerád nakupujem sezónne. Keď vypukne nákupná epidémia akéhokoľvek druhu, som od epicentra nákazy na míle vzdialený. Všetci kupujú, akoby sa tým mali vykúpiť. Vtedy sú obchody plnšie ako inokedy, ľudia nervóznejší a predavačky unavenejšie. Ale vždy na konci prázdnin sa ma zmocní krásny nepokoj a ja vyrážam do papiernictiev. A vôbec nehundrem na to, že so mnou vyrazili všetci ostatní. Deti, rodičia, starí rodičia, súrodenci. Papiernictvo ma fascinuje zakaždým, ale keď je plné dychtivých školákov, až vtedy má tú správnu atmosféru. Nákupcovia vyberajú zošity, peračníky, ceruzky, školské dosky. Iba rodičia prváčikov sú ešte suverénni. V neskorších ročníkoch jednoznačne určujú nákup deti. Tie vedia najlepšie, koľko strán má mať zošiť na matematiku a aké farbičky bude vyžadovať učka na výtvarnú. Akú gumu neznáša učiteľ geometrie a aký dizajn môže mať peračník, aby neboli nepríjemnosti s triednou. Stojím v dlhokánskej fronte, ktorá sa hýbe iba pomaly a na rozdiel od ostatných ani nevzdychám, ani nenadávam. Vdychujem tú sviatočnú atmosféru plnú očakávania a tých najlepších predsavzatí. Každý žiačik verí, že s novými zošitmi a novou rysovacou súpravou začne nový, úspešnejší život. Ja viem, pravítko sa čoskoro zlomí, peračník zošúcha a ani tie najkrajšie predsavzatia nevydržia dlho. Ale zatiaľ všetci strašne chcú. Stojím v dlhokánskom rade a dávam sa do reči s ostatnými. Viete, čo som sa tam z dobre informovaných kruhov dozvedel? Nielen to, že tohto roku bude na školstvo zasa menej peňazí. Ale vraj znížili prídel pätiek. Naozaj. Učitelia budú mať k dispozícii o 20 % menej zlých známok ako minulý rok. Mne môžete veriť. Ale na prvú hodinu sa aj tak pre istotu pripravte.