, tak aspoň úrokov z jeho úrokov. Samotní Rusi hrajú o každý deň odkladu, veď na ich dvere už dlho klopú veritelia z Londýskeho či Parížskeho klubu. Tí druhí si úspech sľubujú od zmeny na poste ruského prezidenta, Londýn sa na problém pozerá cez pragmatickejšie okuliare. Pristúpil na to, že Rusko zvýši „kvalitu“ svojho dlhu a nahradí nedôveryhodné rubľové dlhy vládnymi obligáciami vydanými v cudzej mene a obchodovanými na zahraničných finančných trhoch eurobondami. Tieto dlhové cenné papiere majú najvyššiu prioritu pri splácaní záväzkov vlády. Rusko si na oplátku od tohto ústupku sľubuje, že časť jeho dlhov mu spoločenstvo veriteľov odpustí. Otázkou bez odpovede však zatiaľ ostáva, či Rusom naozaj pôjde o odklad skutočného splácania, alebo len o pokus o odsunutie finančnej apokalypsy v krajine. Koniec koncov, rozhodnutie bude musieť zaznieť aj z úst predstaviteľov Londýnskeho klubu. Vzhľadom na to, že z Kremľa už podobne formulované prosby zaznievajú dlho, Londýn si môže položiť otázku, či si Rusko takýto odklad vôbec zaslúži.

Paradoxne sa Rusko, v skutočnosti bohatá krajina, považuje za jednu z najviac zadlžených ekonomík sveta, ktorým veritelia veľkoryso odpúšťajú časť ich dlhov. Na rozdiel od ostatných veľkých dlžníkov však v tomto prípade nemôže byť ani reči o tom, aby MMF, Londýnsky alebo Parížsky klub uvažovali o odpustení podstatnejšej časti dlhov. Takýto akt býva spravidla považovaný za prejav dobrej vôle voči vláde, ktorá síce dopláca na momentálny stav ekonomiky, ale má aspoň minimálnu víziu toho, ako z krízy von. Odpustenie dlhov zatiaľ Rusko neuvidelo a ani skoro neuvidí. Ak áno, určite nie za éry vlády Borisa Jeľcina. Súčasný stav v krajine výstižne charakterizoval jeden z bankárov, pôsobiacich v Moskve: „Ide o manažovanie situácie pred tým, ako sa v Kremli objaví nový muž.“

MICHAL NALEVANKO