„Právo Ing. M. Kováča na slobodný vstup na územie SR priznané podľa čl. 23 ods. 4 prvá veta Ústavy SR a podľa čl. 12 ods. 4 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach nečinnosťou Slovenskej republiky zastúpenej Ministerstvom zahraničných vecí SR v čase od 5. 1. 1996 do 20. 2. 1996 porušené bolo.“
(Ministerstvo zahraničných vecí SR, vedené J. Schenkom, nepožiadalo Rakúsku republiku, aby jej orgány vrátili zavlečeného občana SR do vlasti.)
7. novembra 1996: Kauza riaditeľ SIS
„Ak za návrh na vyslovenie nesúladu právneho predpisu s Ústavou SR nehlasuje najmenej šesť členov (nadpolovičná väčšina všetkých sudcov) pléna ÚS SR, pričom minimálne ten istý počet sudcov nehlasuje ani proti takémuto návrhu, plénum ÚS SR takýto návrh zamietne podľa paragrafu 4 ods. 3 zákona NR SR č. 38/1993 Z. z. v platnom znení.“
(Aj keď podľa článku 102 Ústavy SR prezident „vymenúva a odvoláva vedúcich ústredných orgánov a vyšších štátnych funkcionárov“, plénum ÚS SR zamietlo podanie hlavy štátu, v ktorom žiadal, aby súd rozhodol o neústavnosti zákona, podľa ktorého parlament presunul právomoc odvolať a vymenovať riaditeľa SIS z prezidenta na vládu SR. Na hlasovaní bolo prítomných všetkých desať sudcov - piati hlasovali za návrh prezidenta, piati proti nemu.)
21. mája 1997: Kauza referendum
„Pokiaľ ide o už vyhlásené referendum, prezidenta to zaväzuje a zaväzuje to aj iné štátne orgány, že musí prebehnúť. Ústava neumožňuje, aby bolo ešte pred vyhlásením výsledkov referenda zrušené… V referende nemožno priamo na základe výsledku hlasovania meniť ústavu. Prijatie návrhu v referende má ústavnú relevanciu v tom zmysle, že ním občania zúčastnení na hlasovaní udelia parlamentu príkaz, aby v súlade s návrhom prijatým v referende zmenil časť ústavy, ktorá bola predmetom vyhláseného referenda.“
(Minister vnútra SR G. Krajči nechal vytlačiť hlasovacie lístky bez štvrtej otázky vyhláseného referenda - svoje počínanie zdôvodnil nálezom Ústavného súdu, hoci sa v ňom výslovne konštatuje, že referendum musí prebehnúť tak, ako bolo vyhlásené.)
23. júla 1997: Kauza Gaulieder
„Národná rada SR prijatím uznesenia č. 482 zo 4. decembra 1996, ktorým vzala na vedomie, že poslanec František Gaulieder sa podľa čl. 81 ods. 1 Ústavy SR vzdal funkcie poslanca NR SR a že jeho mandát zaniká dňom 4. decembra 1996, porušila jeho ústavné právo upravené v čl. 81 ods. 1 Ústavy SR.“
(Ústavný súd v odôvodnení uviedol, že nemôže vyhovieť podnetu poslanca Gauliedera v celom rozsahu a nemôže zrušiť uznesenie, ktorým NR SR porušila jeho ústavné právo - konštatovanie, že protiústavné uznesenie má zrušiť ten orgán, ktorý ho prijal, poslanci HZDS, ZRS a SNS ignorovali.)
8. januára 1998: Kauza Spišák
„Národná rada SR prijatím uznesenia č. 530 z 5. februára 1997 porušila právo Mgr. Emila Spišáka na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok, zaručené čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 1 a čl. 2 Ústavy SR.“
(Z iniciatívy SNS poslanci vládnej väčšiny porušili zákon, ktorý určoval spôsob nástupu náhradníka na uvoľnený mandát poslanca - podobne ako v prípade poslanca Gauliedera i v kauze Emila Spišáka koaliční poslanci nerešpektovali nález Ústavného súdu SR.)
28. júna 1999: Kauza amnestie
„Predseda vlády SR, v zastúpení prezidenta SR, M. Dzurinda uskutočnil nesprávny výklad čl. 102 písm. i Ústavy SR a svojím rozhodnutím zo dňa 8. decembra 1998 konal v rozpore s čl. 102 písm. i Ústavy SR, ktorá dáva kompetenciu iba na udelenie amnestie, a nie na jej zrušenie v zmysle obnovenia zaniknutej trestnosti… Argumentácia, že jeho rozhodnutím o amnestii sa otvárajú dvere spravodlivosti, pri posúdení výkladu čl. 102 písm. i je irelevantná.“
(ml)
