Slovensko patrí k tým posttotalitným krajinám, v ktorých po páde komunizmu došlo k najsústredenejšiemu pokusu o reštauráciu totalitného systému. Do tohto procesu sa zapájala aj časť kultúry. Opäť sa tu formovali skupiny spisovateľov, ktorí sa dávali do služieb víťaznej politickej moci v mene služby ohrozovanému národu, ktorý však okrem nich neohrozoval nikto. Politická moc ich za tieto služby výdatne odmieňala, oceňovala a vyznamenávala najvyššími štátnymi vyznamenaniami zneužívajúcimi meno Ľudovíta Štúra. Minuloročné parlamentné voľby vrátili Slovensko do demokratických pomerov, lenže takmer úplne rozvrátené vo všetkých sférach. Dnes má Slovenská republika konečne už aj prezidenta, ktorý v rámci svojich schopností plní svoje poslanie. V týchto dňoch pri príležitosti štátneho sviatku udeľoval aj najvyššie štátne vyznamenania. Správal sa pri tom inak, ako to bolo pred rokom. Bol striedmejší a nevyznamenával ľudí podľa politicko-ideologických kritérií, ale podľa ich práce. V jednom prípade však došlo k nepochopiteľnému rozhodnutiu. Akoby sa mu do zoznamu priplietol jeden z tých, ktorý nedopatrením vypadol zo zoznamu minuloročných vyznamenaných exponentov všemocnej politickej moci. Ide o priemerného spisovateľa, ale nadpriemerného podporovateľa tej politickej moci, ktorá sa všetkými, najmä nedovolenými prostriedkami usilovala a ešte stále usiluje zaviesť na Slovensku politický režim miloševičovského a lukašenkovského typu. Mám na mysli Jána Tužinského.
Najvyšší predstaviteľ demokratického štátu by nemal udeľovať najvyššie vyznamenania ľuďom, ktorí sa dopustili „zrady vzdelancov“. V demokratickom štáte možno a treba vyznamenávať tých, ktorí sa významne podieľali na tvorbe skutočných hodnôt, a nie pseudohodnôt. Stále čakám na to, že sa nájde aspoň jeden pracovník kultúry pôsobiaci v HZDS a vyzve svojich kolegov, aby umožnili vyšetriť všetky zločiny, do ktorých je dôvodne zapletená politická moc, ktorá z nich vzišla. To by som pokladal napríklad za skutočný prínos Jána Tužinského do slovenskej kultúry. Nikdy nie je neskoro. Aspoň čiastočne by tým hoci dodatočne, ospravedlnil skutočnosť, že neprávom prijal prezidentovo vyznamenanie.
MILAN HAMADA
(Autor je literárny kritik)
