Muž s riedkymi fúzmi po prsia na mňa namieril ťažký guľomet a povedal: „Vítame vás. Dúfam, že nemáte v batožine alkohol a cigarety.“ Pri poslednom slove významne mrkol na ceduľu, ktorá stála hneď vedľa závory symbolizujúcej niečo ako štátnu hranicu. Bolo na nej dôrazné upozornenie, že v obci Karamaši platia prísne islamské zákony, a kto ich poruší, bude potrestaný. Na celej situácii by nebolo nič nezvyčajné, keby sa dedina Karamaši nenachádzala v Rusku. Presne povedané v kaukazskej republike Dagestan, ktorá do Ruskej federácie patrí a oficiálne sa podriaďuje svetským federálnym zákonom. Obyvatelia obce Karamaši sa však rozhodli, že Korán je omnoho lepší, spravodlivejší a dokonalejší než akákoľvek ústava či trestný kódex.
Hliadka pri vjazde do dediny vyzbrojená lepšie než ruská jednotka zvláštneho určenia mi batožinu neprehľadávala: „Ak klamete, Allah vás potrestá,“ vyhlásil s úsmevom plukovník Abdula, ktorý velí „pohraničníkom“. Na miestnom trhovisku má väčšina žien zahalenú tvár tak, že z nej vykúkajú len oči. „Nikto ich nenúti nosiť čador. Rozhodli sa dobrovoľne. Vidíte, tie, ktoré chcú, si prikrývajú len vlasy,“ vysvetľuje Salim, predstaviteľ vedenia tzv. džamaátu - spoločenstva niekoľkých obcí, ktoré sa rozhodli prijať za svoju ústavu Korán.
Karamaši sú centrom tohto desaťtisícového spoločenstva, ktoré sa riadi zákonmi islamského komunizmu. Na pultoch miestnych predavačov nájdete všetko - samozrejme, okrem alkoholu, cigariet a hudobnej produkcie. „Spev sme zo školských osnov vyškrtli. My si nepotrebujeme spievať,“ hovorí Salim. Potom otvorí mraziaci pult, ktorého majiteľ si práve niekam odskočil, a vyberie za hrsť nanukov. Pozrie sa na cenník a do krabice položí presne určenú sumu. I mnoho ďalších pultov je opustených. Ľudia si samostatne berú tovar a spravodlivo platia. „U nás neexistuje prakticky žiadna kriminalita. Už tri roky nikoho v obci neokradli ani neprepadli,“ usmieva sa Salim. „Svadby sa u nás obídu bez kvapky alkoholu i bez spevu a krepčenia. A prv, ak sa všetci neopili do nemoty a niekoho v bitke nezabili, hovorilo sa, že sa svadba ani veľmi nevydarila. My nenútime ľudí žiť podľa Koránu, nikto sa nás nebojí, väčšina však jednoducho pochopila, že ak bude žiť podľa Allahovho zákona, dostane sa jej odmeny v podobe dostatku, stability, pokoja a mieru.“
Svojrázny štát v štáte sa stal po celom Rusku známy ako džamaát Karamaši-Čabanmaši. K životu sa začal prebúdzať už pred 18 rokmi. Vtedy sa niekoľko rodín rozhodlo, že budú pracovať spoločne, že sa zaštítia Koránom proti chaosu a neporiadku panujúcemu všade navôkol. Tak, ako v krajine rástla kriminalita, pribúdalo hladných a nezamestnaných (Dagestan je jednou z najchudobnejších republík Ruskej federácie), islamská občina sa rozrastala. Pred tromi rokmi sa niekoľko tisíc mužov zhromaždilo v karamašskej mešite a až na jedného všetci pozdvihli ruku za oficiálne vyhlásenie džamaátu na území svojich dedín. Do posledných dní tu v pokoji žilo 10-tisíc ľudí. I keď Karamašania majú v pasoch napísané „národnosť darginská“, považujú sa za Kadarov a hovoria kadarským jazykom. Žijú iba na tomto malom území, asi hodinu cesty autom od hlavného mesta Dagestanu Machačkaly.
Desaťtisícový národík si dokázal vypestovať takú štátnosť, o ktorej sa niektorým väčším vrátane Rusov môže iba snívať. Okrem vlastnej armády, školstva a hraníc mal prepracovaný sociálny a daňový systém. Karamaši bolo až do príchodu ruských vojsk najbohatšou dedinou Dagestanu a v porovnaní s ruskými obcami vyzeralo, akoby ho dotoval americký Kongres. Podporujú ho však skôr bohatí bratia moslimovia z arabských krajín. Ekonomika fungovala v Karamaši takmer bezchybne preto, že všetci usilovne od rána do večera pracovali, pestovali zemiaky, kukuricu a obchodovali. Vo dvoroch výstavných víl stáli zánovné nákladné autá. Daň platili obyvatelia džamaátu všetci rovnakú - pol percenta zo zisku. Zo spoločnej pokladnice potom vyplácali dávky vdovám, starým ľuďom a invalidom, ktorí už dávno prestali veriť, že im príde oficiálny dôchodok z Moskvy.
„U nás neexistujú chudobní,“ tvrdí Salim. „To by bola hanba nás všetkých.“ Idylu na hraničnom priechode narušilo až prechádzajúce auto, ktorého vodič mal pod sedadlom prázdnu fľašu šampanského a pri pohľade na jeho ružolícu tvár vznikalo podozrenie, že ju vyprázdnil on sám. „Ja som ju nevypil celú, to kamaráti. Ja som si len lízol,“ koktá vystrašene. „Ja som sa u vás ani nechcel zastaviť.“ Strážca hranice Abdula už túto procedúru vykonal mnohokrát. „Vedel si, že je u nás zakázané konzumovať alkohol?“ pýta sa. „Vedel,“ hovorí vodič a statočne sa pozerá na Korán, ktorý mu fúzatí muži strkajú pod nos. „Vedel si, že sa cez naše územie nesmie prevážať?“ výsluch pokračuje. „Nevedel,“ odpovedá vodič. Po 5 minútach bol vynesený rozsudok. Muža prepustili s napomenutím. „Keby vedel, že narušil Svätý zákon, dostal by 40 rán palicou. Ale takto ho nemôžeme biť,“ vysvetľuje Abdula. „A vy mu veríte?“ pýtam sa. „Nemáme právo neveriť, keď prisahal na Korán. Ak klame, potrestá ho Allah,“ povie tvrdo Abdula.
K podobným incidentom dochádza zriedka, naposledy pred 3 mesiacmi predavačke na trhu zhabali všetky cigarety a verejne ich spálili. Predstavitelia „štátnej správy“ jej pohrozili, že pokiaľ sa priestupok bude opakovať, zničia celý stánok i s tovarom. Fajčiť na území džamaátu zakázané nie je, ale predávať tabak áno. Pri záchode ležia stovky ohorkov, na ulici je však muž s cigaretou v ústach vzácnosťou, žena niečo nemysliteľné.
V Karamaši žije 95 percent moslimov, z nich 80 percent je presvedčených, že podriadenie so šariátu bolo tým najlepším rozhodnutím v živote, ktoré urobili. Ani ostatní sa však nikdy nesťažovali. Násilím v džamaáte ozaj nikto nikoho nedržal. Naopak, v priebehu posledných dní boli násilím ľudia zo všetkých dedín vyhnaní, časť zahynula či bola ranená. Alexander Alexjuk je Rus. Do Karamaši sa pred 6 rokmi presťahoval dobrovoľne, kvôli práci. 29. augusta 1999 utekal zo svojho domu pred leteckými bombami ruských federálnych vojsk. Deň predtým povedal: „Hlavne, aby nás nechali na pokoji, islamisti nechcú nikomu ubližovať. Ani mňa nenútia modliť sa k Allahovi, keď v neho neverím. Prv som mal rád vodku. Aj teraz by som ju mohol piť. Povedali mi, že špiónovať je zakázané a doma ma nikto kontrolovať nebude. Lenže najprv som nevedel, ako sem fľašku prepašovať a teraz už nemám chuť.“
Karamašania sú v Dagestane s nádychom pohŕdavosti i strachu nazývaní vahhábistami. Keď sa muži s rokmi nestrihanou bradou objavili v Machačkale, dobrovoľne s nimi prehovoril málokto. Keď som sa deň pred útokom pýtala veliteľov dedín, či by privítali vyhlásenie islamskej republiky v celom Dagestane, ako to chcú oddiely islamistov vedené čečenským generálom Šamilom Basajevom a jordánskym veliteľom Chatabom, ktorí v minulých týždňoch bojovali v mene islamu v dagestanských horách, krčili ramenami. „My sme s Machačkalskou mocou dohodli, že sa necháme navzájom v pokoji.“ Niekoľko hodín potom obkľúčili ruské vojská celý džamaát a spolu s Dagestanskou políciou zaútočili na oblasti Dagestanu. Odtiaľ boli fundamentalisti vytlačení. I keď Karamaši a Čabanmaši napokon zrovnajú so zemou - podobne ako niekoľko ďalších dedín v horách - neznamená to ešte, že náboženské a národnostné problémy v Kaukaze budú definitívne vyriešené.
PETRA PROCHÁZKOVÁ,
Agentúra Epicentrum, Karamaši
