ej pošty, kde sa o 8.30 h dozvedám, že denník SME už nie je. Tento jav sa opakuje zakaždým a nielen, keď som tam ja. Tento úkaz tam pretrváva celoročne. V dedine ešte existuje obchod, (súkromný) kde SME dostanem len vtedy, ak si ho nechám u pána majiteľa odložiť. Dovolenku, mimochodom prekrásnu, som trávil vo Vysokých Tatrách v Dolnom Smokovci. Noviny ako môj každodenný chlebík k raňajkám som si chcel, zrejme naivne, kúpiť v Starom Smokovci. V Dolnom Smokovci nebolo kde. Pri návšteve novinového stánku na stanici v Starom Smokovci som sa prekvapujúco dozvedel, že „tí páni z Bratislavy nám dodali len štyri kusy“. Keď som povedal, že aj ja som z Bratislavy, zháčila sa a pripomenula mi, že toto sa opakuje pravidelne. Noviny som po márnom zháňaní aj na Štrbskom Plese, kam som medzitým odišiel, objavil v spolupráci s mojou dcérou až na recepcii hotela FIS. Je to naozaj až také ťažké distribuovať noviny, hlavne v turistickej sezóne, aj do Vysokých Tatier? Môj ďalší problém sa netýka mňa, ale mojej matky, ktorá je takmer nevidomá. Nemôže preto sledovať dennú tlač, čo dlhé roky predtým mohla. Túto stratu si kompenzuje počúvaním kaziet, ktoré dodáva pre nevidiacich knižnica Mateja Hrebendu v Levoči. Oceňujeme tieto počiny, ktoré slúžia ľuďom v takomto rozpoložení. Lenže, výber správ použitých v týchto kazetách je obmedzený, údajne nedostatkom financií na nákup periodík slúžiacich na nahrávanie týchto kaziet. Čiže moja matka vie všetko, čo sa deje v Matici, ale keby nemala iné zdroje, tak nevie, čo sa deje vo svete.

PETER MLYNČEK, Bratislava