arnuntum sa pod holým nebom obyvatelia okolitých obcí, Viedenčania aj zopár Bratislavčanov - pravdaže, so zmiešaným pôvodom - pozerali na ľudí rôznych rás a etník, ktorí hovorili po grécky a po latinsky. V bývalom rímskom vojenskom tábore hralo americké divadlo fragmenty gréckej trilógie. Režisér je pôvodom Rumun. Interkultúrne stretnutie divákom sprostredkoval Piero Bordin, organizátor umeleckej iniciatívy Art Carnuntum, ktorá od roku 1990 oživuje ruiny rímskeho amfiteátra ambicióznymi jednorazovými divadelnými udalosťami. Takže sme v minulých rokoch pár kilometrov od Bratislavy mali možnosť vidieť inscenácie režisérov so svetovým renomé: Roberta Wilsona, Tadashi Suzukiho, Petra Halla alebo Toni Harrisona. Tento rok sa vrcholom trojdielneho tematického cyklu s názvom Silné ženy - silné hry stala obnovená inscenácia fragmentov Euripidovej trilógie Trójanky - Elektra - Medea v interpretácii významného newyorského divadla La MaMa, založeného v roku 1961. Režisér Andrei Serban práve na tejto inscenácii pred vyše dvadsiatimi piatimi rokmi založil svoju slávu. My sme videli obnovenú verziu z roku 1987.
Dominantou inscenácie dodnes ostáva jej zvuková a hudobná zložka. Hrá sa v jazyku originálu, teda po grécky. Keďže fragment Medea vznikol zmiešaním pôvodného Euripidovho textu so Senecovou verziou tragédie, zaznie aj latinčina. Diváci teda vnímajú najmä estetické kvality reči. Výkriky, exponované, drásavé monológy, monotónne spevy chóru vytvárajú osobitú zvukovú partitúru. Okrem nej však nechýba ani spev a živá hudba - najrôznejšie druhy bubnov, trúb, zvoncov. Autorkou je Elisabeth Swados, spolupracovníčka napríklad aj Petra Brooka. Serbanova inscenácia, o ktorej sa dnes už píše v encyklopédiách, je priam vzorovou ukážkou umeleckých postupov takzvanej druhej divadelnej reformy šesťdesiatych rokov spätých s menami ako Grotowski, Barba, Beck, Malina či Brook. Nájdeme tu archetypálne vízie lásky, nenávisti, zúfalstva, materstva, striedmosť výrazových prostriedkov, ktoré nemajú potlačiť kvintesenciu človečenskosti. Umelecké postupy chcú diváka osloviť prostredníctvom jeho emocionálnej inteligencie, bez zapojenia sémantickej jazykovej vrstvy. Na to je potrebné, aby nesedel v klasickom hľadisku, ale dostal sa hercom na dosah. V prvej časti nám síce v jame ruín amfiteátra ponúkli klasickú vzostupnú kovovú konštrukciu s lavicami, no v druhej už sme stáli natlačení všetci pekne spolu a medzi nami sa preháňali polooblečení herci s fakľami, tlačili sa medzi nás s variantom ekkyklémy - dreveným vozom, a na ňom pred nami mučili a obhadzovali blatom porazené holé Trójanky. Výjavy sa odohrávali aj nad jamou amfiteátra a po jej bokoch - farebne žltohnedo nasvietené scény mi pripomínali kompozície Leonarda da Vinci. (Koniec koncov, aj preňho mali antické inšpirácie zásadný význam). Počas posledného fragmentu Medea sme už zasa sedeli - ponúkli nám zjednodušenú interpretáciu tejto klasickej drámy vrahyne vlastných detí - Medeu ako besného brechajúceho psa na reťaziach. Masky chóru citujú klasický grécky inscenačný štýl.
Ruiny tábora Carnuntum-Petronell majú podobne ako napríklad bratislavský Devín svoju dôstojnosť aj genius loci. Doliehajú k vám výkriky vášne a bolesti, pozeráte sa na malebný západ slnka, potom hviezdy a lietadlá smerujúce na Schwechat a späť, bojujete s komármi a môžete rozmýšľať napríklad aj o tom, ako sa v divadle z originálov stávajú modely. ANNA GRUSKOVÁ
(Autorka je teatrologička)
