Tak ako milióny ľudí na celom svete aj Manuel Pinto sníva o tom, že strávi prvý deň nového milénia na nejakom špeciálnom mieste. On však nesníva o oslavách so šampanským. Všetko, čo tento 28-ročný východotimorský utečenec chce, je byť späť so svojou rodinou v Dili, hlavnom meste bývalej portugalskej kolónie. Jeho obyvatelia dnes budú rozhodovať v historickom hlasovaní o tom, či zostanú súčasťou Indonézie, alebo sa po 24 rokoch osamostatnia.
„To je presne to, čo všetci chceme,“ hovorí Manuel a dodáva: „Byť späť vo Východnom Timore, v slobodnom Východnom Timore.“ Očami pritom prechádza po malej izbe, o ktorú sa delí s ďalšími štyrmi utečencami. O ubytovanie v Lisabone sa im postarala portugalská vláda, ktorá spravuje hostel pre mladých Timorčanov. Portugalsko, ktoré bolo dlho osamotené pri kritike indonézskej vlády na Východnom Timore, prisľúbilo, že prijme každého utečenca z tejto krajiny. V súčasnosti ich tu žije viac ako 2000. Pre Manuela sloboda na Východný Timor príde len vtedy, keď jeho obyvatelia odmietnu ponuku, aby zostali formálne súčasťou Indonézie, i keď s právomocami širokej autonómie. Správnou voľbou je podľa neho úplná nezávislosť. Východný Timor by sa tak stal svojím vlastným pánom prvýkrát po viac ako 400 rokoch, odkedy na jeho územie prišli Portugalčania. „Na toto sme čakali veľmi dlho, tak ako môžem mať pochybnosti,“ vysvetľuje Manuel, prečo si nepripúšťa, že by 450-tisíc zaregistrovaných voličov mohlo rozhodnúť v prospech autonómie. Manuel je jedným z mnohých mladých Timorčanov, ktorí v druhej polovici 90. rokov obsadili zahraničné ambasády v Jakarte, aby upozornili na problémy ich domoviny, ale aj preto, že sa pre svoje politické aktivity ocitli v nebezpečenstve. Manuel sa do Portugalska dostal cez poľskú ambasádu v Jakarte v roku 1996. Indonézski policajti ho v roku 1993 po antiindonézskej demonštrácii v Dili na krátko zatkli. Vtedy mu kompletne strhli všetky nechty na nohách. Do politiky sa však dostal už ako malý chlapec, keď strávil tri roky so svojimi rodičmi a súrodencami v horách. Stiahli sa tam po indonézskej invázii v roku 1975. V roku 1980 zahynul jeho brat, keď sa pridal k antiindonézskym bojovníkom.
V posledných mesiacoch, po tom ako Jakarta trochu uvoľnila režim pred hlasovaním o autonómii, sa emigranti môžu už ľahšie spojiť so svojimi doma. „Už aj partizáni majú satelity,“ vtipkuje Manuel. Za vtipmi sa však skrýva obava, čo sa stane po referende. Násilnosti poznačili už prípravy pred hlasovaním, Manuel a jeho spolubývajúci sa preto obávajú, že ku krviprelievaniu dôjde aj po víťazstve prívržencov nezávislosti. „Obávam sa budúcnosti. Som si istý, že Indonézania majú plán pre nepokoje,“ hovorí Carlos. Všetci emigranti si zároveň uvedomujú, že ani samostatnosť všetko nevyrieši.
(REUTERS, r)
