Petra Nagya a vrútili sa na ňu vysokánske bosorky v originálnych maskách hľadajúce ženícha. Hľadali, pátrali, strašili deti, jedna sa, s prepáčením, od toľkej námahy aj pocikala… A ženícha nikde. Deti pišťali, utekali, smiali sa a tie smelšie, nebolo ich málo, tancovali okolo vydajachtivých bosoriek. A ženích sa po čase skutočne našiel. Sám čert z pekla! Bosorky sa snažili, čert robil, čo mohol, deti mu pomáhali, ale nakoniec to dopadlo tak, že pôvabné bosorky opäť ostali na ocot. Nevedno prečo. Či boli škaredé, alebo nevedeli variť, šiť, žehliť, okná umývať, slovom ani čert ich nechcel. Škoda. Aspoň jedna sa mohla dostať pod čepiec, aby ich v Kremnici bolo menej. Chodúľové divadlo z Vranova je na gagoch už známe. Vždy však provokuje divadelníkov, ktorí by radi vedeli, ako sa zostrojujú ich známe vysokánske chodúle, a čo masky, a čo chôdza. Miro Miháľ je však, ako sa vyjadril pre SME, v odkrývaní tajomstiev patentu, neoblomný. „Ja som na tom pracoval roky. Bolo to obdobie driny, pokusov, neúspechov, pádov… Teraz, keď je divadlo na svete, neviem, prečo by som mal vyzradiť recept na výrobu chodúľov. Mám na to patent a je to ako tajomstvo kuchyne šéfkuchára.“ Jedna bosorčička, v bežnom živote dievčinka, tvrdila, že dokáže stáť, teda odohrať na vysokých chodúľoch aj trojhodinové predstavenie. Za problém však považuje chôdzu na chodúľoch po úzkych schodoch. „Nikdy som počas predstavenia nespadla tak, aby som si v duchu povedala: Do frasa aj s chodúľami! No vyskytli sa situácie, keď som sa musela aspoň na chvíľku oprieť o stenu a oddýchnuť si. Dnes, po rokoch tréningu, chodím na chodúľoch ako na vlastných nohách.“ Pre tých, ktorí to nevedia, dopĺňame, že voľakedy sa chodúle celkom bežne používali najmä pri pasení dobytka.

(ks)