Ak sa máme v stručnosti zamyslieť nad tým, ako sa menil pohľad na postavenie Zeme a človeka vo vesmíre za posledných 10 storočí, musíme si predovšetkým uvedomiť, čo sme „zdedili“ z minulého tisícročia. Pre nedostatok priestoru si však budem všímať zmeny pohľadov na postavenie Zeme vo vesmíre hlavne z pohľadu prírodných vied a zvlášť astronómie. Vynechám teda aspekty filozofické, náboženské, resp. pohľady z iných vedných disciplín.
Civilizácia 2. tisícročia dostala do vienka Ptolemaiovu geocentrickú svetovú sústavu, ktorou vrcholila tzv. alexandrijská astronómia. Jej podrobný výklad podal KLAUDIOS PTOLEMAIOS (asi 85-166 n. l.) v diele Megalé syntaxis (Veľká stavba). V ňom je Zem v strede nebeskej sféry, bez postupného pohybu. Planéty sa pohybujú po deferentoch a početných epicykloch (je ich viac než 40!) a je tu cítiť zrejmý vplyv starého rozdielneho nazerania na svet sublunárny a supralunárny, pochádzajúci ešte od Aristotela zo Staigery (4. stor. p.n.l.).
REVOLUČNÁ ZMENA:
KOPERNIKOVSKÝ PRINCÍP
Dedičstvo Ptolemaiovho geocentrizmu vydržalo stáročia až do roku 1543, keď poľský astronóm Mikuláš Kopernik (1473-1543) v diele „De Revolutionibus orbium coelestium libri VI“ zavrhol celý geocentrický systém Ptolemaia svojím heliocentrickým pohľadom na Zem v rámci slnečnej sústavy. Zo školy si ešte pamätáme, že Kopernik postavil do stredu vesmíru (veľa sa o ňom ešte nevedelo) Slnko namiesto Zeme, teda že „zastavil Slnko a pohol Zem“. Tvrdilo a tvrdí sa, že Zem i s človekom „odstrčil“ kamsi nabok, na perifériu sveta. Od roku vydania Kopernikovho prevratného diela (zhodou okolností aj roku jeho smrti) sa otvorene i zaobalene v rôznych obmenách stále fňuká nad akousi „stratou privilegovaného miesta Zeme i človeka vo vesmíre“, alebo sa hovorí o vine Kopernika, že nás „zhodil z piedestálu koruny tvorstva“.
Myslím, že pre väčšinu z nás sú dnes tieto protesty a averzie voči jadru Kopernikovho heliocentrizmu bezpredmetné, až smiešne. Kopernikovský princíp sa dnes z hľadiska astronómie chápe aj širšie, napr. ako princíp rovnocennosti pozorovateľov stojacich kdekoľvek vo vesmíre. Dá sa to povedať aj ináč: Žiadne miesto (teleso) nemá vo vesmíre výnimočné postavenie. Postavenie Zeme na okraji našej Galaxie (iba jednej zo 100 miliárd iných) v jednom z jej špirálových ramien (v ramene Orióna) je iba exaktný a logický dôsledok tohto princípu, ktorý je dobre podložený aj súčasnými astronomickými pozorovaniami.
Tým, že Kopernik pevne stál na pozícii tohto princípu (v skutočnosti ho nezastával a neformuloval iba on sám a dokonca ani ako prvý), neurobil nič iné, iba umiestnil našu matičku Zem tam, kam skutočne patrí, i podľa poznatkov súčasnej astronómie. Významné bolo a je, že svojím počinom súčasne oslobodil myslenie človeka od úzkeho antropocentrického a geocentrického pohľadu na svet. Preto význam Kopernikovho „obratu“ prerástol rámec vedeckých dišpút a astronómie, aj keď si to sám Kopernik asi neželal. Je preto namieste, že 500. výročie Kopernikovho narodenia bolo zaradené medzi svetové kultúrne výročia UNESCO.
K tomuto prvému „obratu“ v nazeraní na Zem ešte jedna poznámka: Dobre sa vie, že všetky diela, ktoré obsahovali Kopernikovu náuku, sa dostali v roku 1616 na cirkevný index zakázaných kníh a ostali tam až do roku 1833. Menej sa však už vie, že z pohľadu astronómie mal podstatné námietky proti Kopernikovi aj najlepší pozorovateľ všetkých čias, dánsky astronóm TYCHO de BRAHE (1546-1601). Ani svojimi najpresnejšími pozorovaniami nemohol totiž potvrdiť nijaký náznak zdanlivého paralaktického pohybu hviezd na oblohe, ktorý by sa musel pri pohybe Zeme okolo Slnka prejaviť! V tejto chúlostivej situácii sám naivne vytvoril v roku 1588 nový systém, ktorým chcel dosiahnuť akýsi kompromis (!) medzi Ptolemaiom (geocentrizmom) a Kopernikom (heliocentrizmom). Je to, ako by ste chceli reformovať nereformovateľné, dosiahnuť nedosiahnuteľné, čiže ako napríklad poľudštiť komunizmus… Tychov systém bol síce určitý čas populárny v Anglicku, ale bol komplikovaný a vopred odsúdený na zánik. Podľa dobrých prameňov tvrdím, že snáď aj kvôli týmto stresom sa Braheovi triasli ruky a v súboji prišiel o nos (nosil na ňom potom stále kovový kryt). Možno to poznačilo i jeho zdravie, až nakoniec skončil nie príliš peknou smrťou (praskol mu močový mechúr). Paradoxne však vyznieva fakt, že Tycho de Brahe zanechal po sebe pre Keplera úžasne presné pozorovania a ten pomocou nich definitívne podal nesporný dôkaz správnosti heliocentrického pohľadu na blízky vesmír.
ĎALŠIA ZMENA:
ANTROPICKÝ PRINCÍP
Prešlo niekoľko storočí a objavilo sa niečo, čo akoby znova navrátilo Zemi a človeku jeho „stratené pozície“ v obrovskom vesmíre. To niečo je antropický princíp (ďalej AP), ktorý v podstate hovorí, že fyzikálne parametre blízkeho vesmíru (slnečná sústava so Zemou), ale i vzdialeného (Galaxia) a dokonca ďalekého vesmíru (Metagalaxia), sú „naladené“ tak, aby sa mohol vo vesmíre objaviť život, ktorý po evolúcii môže (podľa niektorých verzií AP musí) dospieť až na úroveň mysliacich bytostí, t. j. človeka! Vynechajúc historický exkurz a definície rôzne silných verzií AP, uvediem dosť kuriózny fakt, že AP explicitne sformuloval britský kozmológ BRANDON CARTER práve na mimoriadnom Kopernikovskom (!) kongrese Medzinárodnej astronomickej únie až v roku 1973 v poľskom Krakove. Aj keď je silná a hlavne finálna verzia AP značne kontroverzná, je AP tu a diskutuje sa o ňom vážne už skoro 30 rokov. V každom prípade ide o vzrušujúci pokus ako pochopiť svet i s človekom v podmienkach jeho súčasnej existencie. Niektorým (hlavne filozofom) sa simplifikantne zdá, že „AP je iba pyšný návrat k antropocentrizmu a geocentrizmu“. Týmto treba však pripomenúť, že ak chceme poznať kauzálny dôvod aspoň dvoch faktov, ktoré sú evidentne pred našimi očami, t. j., že vesmír objektívne existuje a v ňom sa nachádza inteligentný pozorovateľ, potom nemôžeme a priori odmietnuť žiadnu mysliteľnú alternatívu. Samozrejme, že tá alternatíva nesmie byť kontradiktorická. Za takúto alternatívu predsa len AP považovať možno, hoci iba v jeho takejto slabej verzii: „Pozorované hodnoty všetkých fyzikálnych a kozmologických veličín nie sú rovnako pravdepodobné, ale sú také, že vyhovujú požiadavke lokálnej existencie života na báze uhlíka a požiadavke dostatočnej doby na jeho vývoj.“ Ale aj túto najslabšiu verziu AP treba poctivo preskúmať, pokúsiť sa ju potvrdiť alebo vyvrátiť, alebo ako hovorí K. R. Popper - verifikovať alebo falzifikovať. Ak sa to nedá, potom AP nepatrí do oblasti vedeckého skúmania, aj keď vec značne komplikuje fakt, že sa v AP objavuje otázka „zmyslu“ vesmíru.
Poznámka na záver: Osobne si nemyslím, že kopernikovský „obrat“ nás i so Zemou „odstrčil“ mimo sveta, a ďalej, že AP nám navracia „stratený vesmírny piedestál“. Nezdá sa mi ani to, že Kopernik degradoval našu Zem na zanedbateľné „zrnko maku“ vo vesmíre, ale ani to, že AP opäť z našej „matičky Gai“ urobí doslova „pupok“ sveta. Asi neplatí ani jedno, ani druhé. A neplatí tu ani zásada „tertium non datur“ (vylúčenie tretej možnosti). Tá tretia možnosť asi existuje a spočíva azda v tom, že na oba princípy sa treba pozerať ako na reálne opodstatnené vedecké princípy. Dokonca možno hovoriť, že sú celkom dobre navzájom komplementárne! To ale už ozaj zachádzam ďaleko za rámec tejto úvahy. Viem, že z hľadiska fyzikálno-astronomických obratov, zlomov a zmien sa za desať storočí toho udialo ešte mnoho dôležitého, aj s vážnym dopadom na vývoj názorov na postavenie Zeme a človeka. Ale priestor už nedovolí ani okrajovo okomentovať také významné udalosti, ako napr. potvrdenie guľatosti Zeme, vynájdenie šošovky ďalekohľadu (holandský výrobca okuliarov Hans Lippersheye v r. 1608), prvé pozorovanie oblohy prístrojom (Galileo Galilei v r. 1609), prvé kroky na cudzom nebeskom telese (misia Apollo v r. 1969), či nepriame objavy planét mimo našej slnečnej sústavy (zatiaľ 19 náznakov). Úmyselne som však nespomenul „pseudoobraty“, alebo „pseudozmeny“ v nazeraní na postavenie Zeme a človeka vo vesmíre, ktoré nám chcú nanútiť postmodernistickí myslitelia v podobe novej (pseudo)fyziky a nových tzv. „duchovných“ (skôr duchárskych) prúdov. Na to tu už skutočne niet miesta….
IGOR KAPIŠINSKÝ
Astronomický ústav SAV
(Pozri aj 2. stranu Magazínu)
