Ako hodnotíte privatizáciu takzvaných strategických podnikov, podľa opozičných poslancov rodinného striebra?

„Privatizovať takzvané strategické podniky je správna cesta. Myslím si, že vylučovanie z privatizácie alebo výrazné blokovanie je rovnako nežiaduce ako privatizácia do 24 hodín. To sú dva extrémy.“

V súvislosti s ich privatizáciou, najmä predstavitelia SDĽ hovoria o stanovení akejsi minimálnej účasti štátu 51 alebo 34 percent.

„Technicky si nemyslím, že to je veľký problém. Dá sa tu využiť inštitút ošetrenej minority, tak ako to bolo napríklad v Euroteli. Aj keby strategický partner nemal všetky akcie, ide o to, ako by vstúpil do konkrétneho podniku. Ak by však naďalej riadil tieto firmy štát, išlo by o nebezpečný jav, lebo štátne vlastníctvo týchto podnikov a možnosť riadiť ich úradníkmi a politikmi má negatívne dôsledky na politiku a demokraciu. Je to vlastne posledná možnosť ako udržiavať prvky totality v demokracii.“

Súhlasíte s tým, že štát je vždy najhorším vlastníkom?

„Z hľadiska ekonomiky štát tieto podniky spravuje horšie ako súkromník. To sa v posledných desaťročiach ukazuje aj štatisticky. Tam, kde sa sprivatizovali štátne podniky, došlo k profitu na strane zamestnancov, majiteľov aj štátu.“

Nemyslíte si, že v spoločnosti vládne hystéria pred privatizovaním týchto podnikov?

„Myslím si, že napríklad aj v médiách chýba informácia, že keď sa sprivatizujú prirodzené monopoly, nestávajú sa obyčajnými podnikmi, ale štát ich naďalej reguluje. Rozdiel je v tom, že sa dohodnú jasné pravidlá, podľa ktorých sa tieto podniky regulujú. Nebude to teda tak ako dnes, že zo dňa na deň môže ministerstvo zasiahnuť do týchto podnikov tak, že to môže negatívne ovplyvniť ich ekonomickú situáciu. Nie je pravda, že by tieto podniky prešli pod úplnú súkromnú kontrolu ako iné malé privatizované podniky. Tu by som rád pripomenul obavy zo začiatku 90. rokov. Ešte významnejšia oblasť ako zásobovanie občanov plynom alebo elektrinou je určite zásobovanie potravinami. Začiatkom 90. rokov, keď sa privatizovali potraviny, štát dával novým vlastníkom do vienka vecné bremeno, že ešte dva roky musia pokračovať v predaji potravín. Aj napriek tomu však vládla obava, že si všetci podnikatelia neskôr zmenia tieto obchodíky na butiky. Vôbec sa to nestalo, naopak sieť potravín sa rozšírila, pretože jednoducho spoločnosť funguje tak, že sa vie o seba do veľkej miery postarať aj sama. Naopak, na rozdiel od časov spred desiatich rokov si dnes kúpite banány alebo pomaranče bez problémov. Keď predaj potravín patril štátu, banány a pomaranče sa jedli len na Vianoce a Mikuláša.V prípade potravín sa o všetko postaral trh. V prípade prirodzených monopolov treba urobiť reguláciu.“

Ktoré podniky by mali zostať v rukách štátu?

„V tých podnikoch, kde veľmi rýchlo dôjde k vytvoreniu konkurenčného prostredia, nemôžeme ani chvíľu otáľať s privatizáciou. Z hľadiska prirodzených monopolov by som ich navrhol členiť na dve skupiny: na jednoducho a na zložito riaditeľné. Dalo by sa to prípadne členiť aj na podniky, ktoré sa ťažko spravujú a zisk z ich privatizácie môže byť veľký, a na podniky, ktoré sa dajú spravovať jednoducho. Do prvej skupiny by som zaradil napríklad prenosovú sústavu v energetike alebo distribučné závody Slovenských elektrární, do druhej skupiny patrí napríklad časť Slovenského plynárenského priemyslu, ktorá je zodpovedná za prenos plynu z východu na západ. Ak by sa podarilo izolovať túto časť, toto by bol subjekt, ktorý sa neriadi až tak komplikovane a zisk z privatizácie by nebol až taký vysoký. Tam by som odporúčal konečné rozhodnutie posunúť na neskôr, prípadne by práve tieto podniky mohli zostať v rukách štátu.“

V súčasnosti sa hovorí najmä o privatizácii telekomunikácií. Nemyslíte si, že práve Slovenské telekomunikácie sú spoločnosťou, ktorá rýchlu privatizáciu potrebuje?

„Súhlasím s vami, že príde čas, keď sa spustí boj nielen o ST, ale aj o telekomunikačný trh. Ak nebudú telekomunikácie včas sprivatizované, potom asi nebude iný investor ako Slovenské národné múzeum, lebo nikomu inému sa tam už neoplatí vstupovať. Ak tento rok predáme ST, ešte by som navrhol dopracovať regulačný rámec, kým sa nezavedie slobodná súťaž. Dúfam, že telekomunikačný trh bude liberalizovaný v roku 2002, ale pre istotu by som tento rámec aj tak uplatnil. Kde nie je prirodzený monopol, mali by sme privatizovať bez problémov, tam kde to prirodzený monopol je, by sme mali zaviesť reguláciu.“

Na rozdiel od telekomunikácií je pri bankách jediná otázka, ako privatizovať. Vláda najskôr chce reštrukturalizovať banky, na čo bude potrebných zhruba 96 miliárd korún. Až potom sa tieto banky budú predávať za sumu určite nižšiu ako spomenutých 96 miliárd. Nebolo by teda jednoduchšie banky odpredať hneď?

„Ak by sa predávalo za mínusovú cenu, možno by som sa viac prikláňal k tejto možnosti. V minulosti som bol za to, aby sa banky reštrukturalizovali rýchlo a jednorazovo centrálne. Vidíme však, že to u nás nefunguje. Niektoré vlády dokážu niečo urobiť a niektoré nie. Reštrukturalizovať banky sa tu zatiaľ nepodarilo, takže sú asi adeptom na vaše riešenie.“

Neexistujú žiadne ekonomické dôvody pre zachovávanie účasti štátu v bankách?

„Nevidím okrem politických a zištných dôvodov, že nejaká strana chce kontrolovať nejakú banku a chce mať úzke kontakty svojich spriaznených podnikateľov na tú banku, žiaden ekonomický prínos pre takéto rozhodnutie. Začiatkom 90. rokov sa hovorilo, že treba všetky podniky, nielen banky, najskôr ozdraviť a potom cena, za ktorú sa predajú, vraj bude vyššia. Ale štatistiky všeobecne hovoria, že vo svete hodnota podnikov rýchlejšie rastie po ich privatizácii. To znamená, že sa netreba veľmi spoliehať, že sa vláde podarí zvýšiť ich hodnotu a potom ich za viac predať.“

Najlepšie by podľa vás bolo banky predať ešte pred ich ozdravovaním a záujemcom za prebratie všetkých záväzkoch ešte doplatiť?

„Áno. Pravdepodobne by to vyšlo lacnejšie.Veď máme už desaťročné skúsenosti, v akom stave sú naše najväčšie ‘štátne‘ banky, ako vyzerajú z pozície zdravia aj umiestnenia na trhu. Je pravdepodobné, že vláde samotnej sa to nepodarí. Štátu sa to dodnes nepodarilo.“

Aký „koláč“ bánk by ste v takejto situácii odporučili odpredať?

„Väčšina občanov je proti privatizácii bánk. Teda aby to z politického hľadiska bolo priechodné, akceptoval by som aj ošetrenú minoritu. Z ekonomického hľadiska by som predal všetko. Ekonomika je ako živý organizmus. Žiaden lekár vám nepovie, koľko jabĺk máte denne jesť, aby ste boli zdravý.“

V súvislosti s privatizáciou sa mnohé politické strany snažia získať na úkor odbornosti čím viac uznania od občanov. Neškodí to ekonomike?

„Každá politická strana ako aj každý občan môžu navrhovať čokoľvek. Preto sú v zdravej spoločnosti vytvorené mechanizmy, aby o všetkom rozhodovali politici, a najmä odborníci. Znamená to, že napríklad občania nemôžu zvolať referendum s otázkou ako operovať obličky. Občania môžu povedať, či chcú viac na zdravotníctvo alebo školstvo, to je vec politická. Musíme však rozdeľovať, čo je vec politická a čo odborná. Ja osobne privatizáciu prirodzených monopolov považujem za prísne odbornú záležitosť. Aj keď som veľmi za demokraciu, myslím si, že občania by o tejto privatizácii rozhodovať nemali.“

MAROŠ BAĽO