S odstupom času spomínam na zatmenie Slnka dňa 11. augusta 1999 symbolicky takmer na pravé poludnie stredoeurópskeho času (CET). Rozhodol som sa zažiť túto udalosť storočia na mieste, kde možno najlepšie pozorovať všetky symptómy tohto úkazu, ktorý mal byť predzvesťou Armagedonu (apokalypsy), resp. súdnym dňom našej modrej planéty, čo sa však napokon a chvalabohu (alebo zatiaľ?) nestalo. V „deň D“ som sa ocitol v Bratislave, plaviac sa s mojou snúbenicou výletnou loďou na Dunaji. V našej metropole spočiatku dopoludnia počasie prírodnému úkazu, ktorý sa mal začať o niekoľko hodín, veľmi neprialo. Ale približne o 11:30 CET dovtedy pochmúrna obloha akoby šibnutím čarovného prútika otvorila svoje klenby a slnečná guľa sa zajagala v celej svojej kráse. Na začiatku som nevidel nič a vzhľadom na to, že som tento vizuálny efekt par excellance ešte nezažil, očakával som veľkolepý kontinuálny stret dvoch nebeských telies postupne sa k sebe približujúcich - akési zasnúbenie dvoch kotúčov na nebeskej bráne. Čakalo ma však astrologické divadlo iného rázu, kde pri obmedzenom počte hercov (2) boli úlohy dopredu presne rozdelené. Generálka pritom prebehla pred viac ako sto rokmi. Mohli sme iba dúfať, že obaja herci mali svoje úlohy namemorované a v prípade, že by to tak nebolo, že sú kvalitnými improvizátormi. Inscenácia sa mohla začať. A napodiv sa i začala. Postupom času som si všimol, že zo Slnka akoby nejaká nevysvetliteľná sila kúsok odkrojila. Sústo to bolo asi šťavnaté a toto tajomno malo obrovský apetít. Ako pomôcku používalo niečo, čo mohlo byť dymovou clonou alebo nepriehľadným nebeským závojom. Žiariacu hviezdu (nášmu srdcu najbližšiu) začala zahaľovať rúškom tajomstva akási obrovská čierňava hlásiaca sa o svoje miesto nie pod Slnkom, ale pred ním. Nič neponechala náhode. Ako neveriaci laik, ateista vo svete mysticizmu som si pomyslel: „Tak predsa len sa táto dráma (končiaca happy endom) dnes udeje!“ Nazdávam sa, že nie je nič krajšie a nič romantickejšie, ako zažiť tento fenomén, fascinujúci ľudstvo už od nepamäti, vo dvojici na krásnom modrom Dunaji. Dvaja mladí milenci s pohľadom upretým na posledné lúče slnečného kotúča odrážajúce sa od blankytného fluida pretekajúceho našou metropolou… Len, len, že sme stihli odchod lode (12:30 CET) plaviacej sa smerom na Devín. Na pravé poludnie Slnko akoby začalo zapadať. Na počiatku sveta a potom ako bol svet svetom bolo svetlo (fiat lux). Hoci sa dni striedali s nocami, cez deň vždy svetlo svetu dominovalo. Dňa 11. augusta 1999bol tento večný kolobeh obrátený hore nohami. Stali sme sa svedkami niečoho veľkého a neopakovateľného. Pohybovali sme sa akoby vo svete virtuálnej reality… Proces zatmenia dospel do kulminačnému bodu. Stalo sa tak o 12:47 CET. Udialo sa to vari 200 metrov proti prúdu za Mostom SNP. Citeľne sa ochladilo. Vodná masa pod nami začala naberať na sile. Vlny čerili jej povrch. Ale najprekvapujúcejšie bolo to ticho - absolútna tíšina. Nikto neprehovoril ani slovko, akoby sa obával narušiť túto osudovú harmóniu. Niečo také možno vidieť raz za život - nemé pytačky a tajomné zásnuby dvoch nebeských telies. Matematická poučka 1 + 1 = 2 sa zmenila na vzorec 1 + 1 = 1. Trvalo to niečo vyše dvoch minút. Vtom sa konštelácia „polnočnej“ oblohy zmenila. Tlejúci kosáčik svetla situovaný na hornom cípe nebeského priestoru vyplneného ešte pred chvíľou slnečnou guľou, na ktorý luna akoby v chvate pozabudla, sa začal znenazdajky zväčšovať. O niekoľko minút opätovne vládla tomuto svetu slnečná aktivita. Takéto bleskurýchle zmŕtvychvstanie Slnka som ešte nezažil. O 14:10 CET sa i posledný temný fliačik na zlatistom štíte rozplynul nenávratne vo vzduchu. Slnko bolo opäť raz pánom oblohy. Stali sme sa svedkami niečoho fascinujúceho, niečoho, čo sa len tak ľahko nevidí, niečoho čo zažívame raz za život. Alebo že by NIE? Zostáva nám len dúfať, že do času ďalšieho totálneho zatmenia Slnka (2081) medicína pokročí natoľko, že sa toho opätovne dožijeme. Jeden nikdy nevie.

PATRIK BENČÍK, Trnava