Jakupiová, ktorej najznámejší hit znie celé dni a noci ulicami Prištiny, preniká do domov, aút, do barov a diskoték. „Čím sme sa previnili? Zavraždili ste Drenicu, našu krajinu a naše nebo. Prečo ste zabili Adema Jashariho (šéf Kosovskej oslobodzovacej armády zavraždený Srbmi)?“ - spieva Leonara, mladá hnedovláska s chrapľavým hlasom pochádzajúca zo stredokosovskej Srbice. „Srbi, nedotýkajte sa mojej Drenice, pretože Albánci tu žili celé storočia. Plačeme krvavé slzy a naša krv sa mení na slzy. Vy ste zahrdúsili naše deti, zabili naše sestry a v našej krajine ste nám nič nenechali,“ pokračuje pieseň, ktorá sa stala skutočnou národnou hymnou pre kosovských Albáncov. „Keď počujem tieto slová, behajú mi po chrbte zimomriavky a ihneď si pripomeniem, ako Albánci trpeli, aby si vybojovali slobodu,“ hovorí Amra Meminiová. Obľúbeným spevákom mladých Albáncov je tiež Ilir Shaqiri. Po hudobnom úvode podmaľovanom zlovestným hlukom vrtuľníkov prechádza Ilir k vojenskému pochodu a výzvam na boj proti Srbom: „Počujeme rachot pušiek v údolí, do zbrane, do boja!“ „UCK, si nositeľkou našej nádeje, zabi čo najviac Srbov a my budeme oslobodení,“ znie ďalší hit. Slová týchto piesní, ktoré Albánci s obľubou do úmoru opakujú, boli zložené väčšinou v roku 1997 a hovoria hlavne o vojne, a nie o mieri. „Albánci si budujú skutočný mýtus odporu hlavne s pomocou týchto vojnových piesní, ktoré mladí počúvajú a spievajú až do zbláznenia,“ hovorí jeden člen misie OSN, ktorý je vytrvalým revom, ktorý preniká do jeho bytu, viditeľne podráždený. V Prištine hudba často dosahuje neznesiteľnú silu, pripúšťa Nysret Kolini, ale na vysvetlenie ihneď dodáva, že „je to náš spôsob oslavy nášho víťazstva…predtým nám Srbi zakazovali počúvať albánsku hudba a mohol to byť dôvod na zatknutie.“ V Srboch, ktorí v meste ešte ostali, vyvolávajú ohlušujúce zvuky hudby prichádzajúce zo susedných balkónov pobúrenie a poníženie. „Je to ďalší prostriedok, ako nám urobiť život neznesiteľným,“ hovorí Ruza a zatvára dvojité dvere, aby zamedzila čo najviac prenikaniu ostrých zvukov giftelie, tradičného albánskeho strunového nástroja. Pre hudbu teraz nastali v Prištine zlaté časy. Ulice sú zaplavené predavačmi kaziet a CD, ktoré sú väčšinou pirátsky nahrané. Vydavateľstvo Labia v Prištine rozkvitá a každý deň vydáva nahrávky s novými albánskymi umelcami. Kazetu možno kúpiť za päť nemeckých mariek.

(ČTK/AFP)