nie spustiť ten istý mechanizmus, aký spustila vo východnej Európe Gorbačovova perestrojka. Dokonca natoľko, že môže rovnako viesť k postupnej očiste spoločnosti, alebo skončiť kaukazskou „pere-strelkou“.
Obrovské utrpenie státisícov obyvateľov krajiny a rozpačitá nečinnosť štátnej byrokracie, neschopnej okamžite reagovať, zrazu ako čarovný kľúčik otvára ľuďom ústa. A to je dobrá správa zo zničeného Turecka. Médiá, ktoré neustála hrozba vojenských prevratov v dobách nie tak dávno minulých naučila lojalite k moci, dnes nešetria kritikou neschopnosti vládnych predstaviteľov. Jej terčami sa stal najmä minister zdravotníctva Osman Durmus a šéf Červeného polmesiaca (obdoby nášho Červeného kríža) Kemal Demir. Durmus uplynulý týždeň odmietol prijať zahraničnú pomoc, za čo si v médiách zyslúžil prezývku „ignorantský rasista“. Demir, prezývaný aj Dinosaurus, chápe svoje predsednícke kreslo ako doživotné léno. Stoický pokoj, ktorý nadobudol počas 23-ročného úradovania, nedokázalo vyrušiť ani zemetrasenie, a tak boli ambulancie Červeného polmesiaca uplynulý víkend zatvorené. Vždy totiž bývajú cez víkend zavreté, tak prečo by mali byť otvorené práve ten uplynulý. Organizácia, ktorá má v Ankare rozostavané honosné sídlo za 17 miliónov dolárov, poslala do postihnutých oblastí roztrhané a zavšivavené stany. Spolu s „Dinosaurom“ sa stali symbolom Turecka, ktorému pravdepodobne práve odzvonili. Skutočnosť, že v meste Cilimli zastavili na štyri hodiny záchranárske práce počas návštevy prezidenta krajiny, v našincovi dokonale evokuje karikatúru dôb jakešovsko-biľakovských.
Ľudia nekedy musia načrieť až na dno svojich síl, aby sa opäť dokázali vzpriamiť, a platí to pravdepodobne aj pre celé krajiny. Tureckí diváci mali možnosť vidieť dojatých gréckych záchranárov, ako z trosiek domov vyťahujú malé dieťa, ktorému sa podarilo prežiť. Obrovská výzva pre oba národy, ktoré ešte pred časom nevedli prísť jeden druhému na meno. K dobrým správam zo zničeného Turecka patrí aj včerajšie vyhlásenie PKK, ktoré sa vzhľadom na krízovú situáciu rozhodlo urýchliť odsun svojich bojovníkov do zahraničia, pričom vyhlásilo jednostranný pokoj zbraniam. Abdullah Öcalan, väznený len niekoľko desiatok kilometrov od epicentra tragédie na ostrove Imrali, naďalej volá po zmierení. Skutočnosť, že nikto nepodľahol pokušeniu a pod pláštikom zemetrasenia neskoncoval aj s kurdským vodcom, môže byť signálom z druhej strany, že aj pre Ankaru je Öcalan cennejší živý, ako mŕtvy. A to je pre zničenú krajinu nová nádej.
JURAJ KITTLER
