Šimona Pánka si niekto možno ešte pamätá z revolučných tribún novembra ‘89. Spolu s Martinom Mejstříkom bol v tom čase hovorcom protestujúcich vysokoškolákov. Neskôr sa stal jedným z iniciátorov vzniku českej humanitárnej nadácie Člověk v tísni, ktorá už od svojho vzniku – na prelome rokov 1993–1994 – v úzkej spolupráci s Českou televíziou vyzbierala viac ako 350 miliónov korún. Pomáhala v Bosne i v Čečensku, v Strednej Amerike, Ázii i Afrike, na zaplavenej Morave, ale aj na východnom Slovensku. Posledná humanitárna kampaň S.O.S. Kosovo preniesla ťažisko činnosti nadácie do kosovskej Prištiny. Suma na jej konte sa už blíži k 60 miliónom českých korún. Príkladom spoza rieky Moravy sa inšpirovali aj slovenskí novinári, ktorých vznikajúca nadácia Človek v ohrození v súčasnosti zbiera peniaze na opravu jednej z kosovský škôl. A v čom vidí kontinuitu svojich revolučných začiatkov sám Šimon Pánek? „Ja si myslím, že kontinuita je iba v tom, že ma vždy bavilo ísť priamo na vec. Rozhodne si nemyslím, že by som bol zvlášť charitatívny typ. Neviem si predstaviť, že by som pracoval v uzavretej liečebni pre dlhodobo chorých na vidieku. Jediné, čo je spoločným menovateľom, je to, že som vždy cítil potrebu pliesť sa do vecí verejných.“ Každý z nás dostal do vienka iné dary a inú charizmu. Je dobré, ak sa objaví správny človek na správnom mieste.

O Člověku v tísni sa hovorí, že je dnes vôbec najväčšou humanitárnou organizá- ciou s medzinárodným dosahom v krajinách bývalej strednej a východnej Európy. Máte informácie o situáciách v okolitých štátoch?

„V Poľsku existuje Akcija humanitarna, ktorá však pracuje najmä doma. Venujú sa projektom s handicapovanými ľuďmi, ale teraz by chceli robiť niečo aj v Kosove. Nedávno sme sa tam stretli, štyri hodiny sme hovorili o všetkom, čo ich v tejto súvislosti zaujímalo. O Maďaroch viem len toľko, že občas posielajú konvoje s humanitárnou pomocou. A to je zo strednej Európy všetko. Potom sú tu Rusi, ktorí majú s Grékmi humanitárnu organizáciu Fokus. Pomáhajú predovšetkým na pravoslávnej strane. Napodiv sú celkom dobre vybavení a na prvý pohľad majú aj dosť peňazí. Na rozdiel od ruskej armády, nad ktorou by človek takmer zaplakal. Vždy sa naľakám, keď ich vidím. Majú na hlavách tankistické helmy, ktoré nosia už od nepamäti. Možno aj preto KFOR na tlačovkách vždy hlási iba tri veci: kde sa strieľalo, kde sú nové míny a kadiaľ pôjdu ruské konvoje.“

Je pravda, že nadácia je predovšetkým akciou českých novinárov?

„Oficiálne sa to hovorí, aj keď v skutočnosti to už dlho nie je pravda. Aktivita Člověka v tísni už dávno prerástla ich časové i záujmové možnosti. Ja sám sa už tiež nepovažujem za novinára. Asi dva roky som bol novinárom, ale už sedem rokov robím vlastne úplne iné veci. Ak sa naše aktivity spájajú s českými novinármi, je to preto, že vytvárajú akýsi spriatelený kruh, ktorý sa vždy vytvorí ad hoc okolo nejakej myšlienky, ako napríklad S.O.S. Kosovo, Bosna, alebo podobne. Vtedy sa zídu a pomôžu, a to robí z aktivít Člověka z tísni aj akciu českých novinárov, pretože bez medializácie našich aktivít by sa nám nikdy nepodarilo dosiahnuť to, čo sme spravili.“

Na jednej strane sa však zdá, že česká spoločnosť sa prepadá stále viac a viac do seba, že ju zaujímajú len vlastné problémy a vy hovoríte o príklade médií, ktorý je úplne opačný.

„To je neustály boj. Pretože na druhej strane má spoločnosť v Čechách pocit bezradnosti, pocit toho, že už zase nemôžeme nič. Opäť sa začína hra my a oni a človek sa pomaly znovu začína hanbiť za svojich politikov. Ja som nikdy nemal veľmi v láske Klausa, ale takmer desať rokov som vždy dokázal byť hrdý na to, že to nejako funguje. Teraz sa za to, čo vytvorili politici – teda za tú koalično-opozičnú zmluvu, ktorá je podľa mňa len čistou deľbou moci a obyčajným podvodom národa – jednoducho hanbím. Ľudia majú z toho pocit, že môžu voliť, koho chcú, a oni sa napokon aj tak navzájom nejako dohodnú. Kým to všetko klapalo, boli aj Čechy úplne normálnou krajinou, keď to nejde, tak tí istí Česi sa začínajú správať xenofóbne a obmedzene. Keď je človek v pohode, tak rozmýšľa o niečom inom, a teraz je odrazu 10-percentná nezamestnanosť, je čoraz jasnejšie, že stagnácia nebude trvať ešte 3 až 5 mesiacov, ale 3 až 5 rokov. Už sa ani nepozerám na správy. Nezaujíma ma, na čom sa dohodli alebo nedohodli. Ale inak je zaujímavé, že ľudia začínajú čoraz viac chodiť do krčmy, viac čítajú a stretávajú sa. V čase, keď sme budovali a boli sme považovaní za stredoeurópskeho tigra, sme sa neustále ponáhľali a jednoducho to nebolo. Teraz majú ľudia zrazu pocit, že sa už nemajú kam veľmi ponáhľať.“

Máte strach z českých komunistov?

„To mi už niekedy napadlo. Oni sú v poslednom čase celkom bystrí a, bohužiaľ, nahráva im aj konštelácia na vnútropolitickej scéne. Strach nemám, ale obavu trošku áno. Ako je možné, že stúpajú tak rýchlo? Myslím si, že keď sa rozpadne táto príšerná opozičná koalícia, kde sú presne rozdelené mocenské pozície a kreslá, tak sa posilní aj viera ľudí v to, že nejaká politická súťaž má vôbec zmysel.“

Kedy sa rozpadne?

„No, ja dúfam, že každú chvíľku. Možno to však potrvá ešte rok, možno dva.“

Na Kosovo ste vybrali takmer 60 miliónov korún. Koľko by sa vám však podarilo vybrať trebárs na českých Rómov?

„S českými, ale i so slovenskými Rómami sme už pracovali. Počas povodní, aj so žiadateľmi o azyl v britskom Doveri. Asi rok sme tam mali ľudí, ktorí robili styčných dôstojníkov a tlmočníkov medzi grófstvom Kent, rómskymi rodinami, ambasádou a úradmi u nás doma. Bohužiaľ, nemáme na to peniaze. Tie, ktoré sme mali sľúbené, zostali niekde na ceste medzi Bruselom a Prahou. Koľko by sme však vybrali na Rómov? No, to si netrúfam odhadnúť. Na Kosovo sme vyberali v čase, keď bolo neustále v centre pozornosti médií, keď sme však predtým vyberali na Čečensko, o ktorom nikto ani nevie, kde sa nachádza, vybrali sme osemstotisíc. Viem si predstaviť, že keby sme robili zbierku na zhorenú alebo zaplavenú rómsku dedinu, tak by sme niečo vybrali. A pravdepodobne by nám pritom niekto aj porozbíjal okná.“

Vaše aktivity inšpirovali aj slovenských novinárov a vznikla zbierka Pomoc pre Kosovo. Na začiatku však musela prekonať isté byrokratické bariéry a odštartovala až v čase, keď bolo po náletoch a čistkách a karta v Kosove sa dokonca začala obracať. Nemôže to byť na škodu veci?

„My sme začali zbierať na Kosovo už vlani na jeseň. Ale do februára-marca tohto roku sme vyzbierali iba niečo okolo milióna korún. Hlavný nárast sme zaznamenali od polovice apríla do mája, v čase, keď prebiehala hlavná utečenecká vlna. Do dnešného dňa máme na konte takmer 60 miliónov korún, z ktorých však už viac ako 40 miliónov odišlo do Kosova. Naša hlavná zbierková kampaň sa v podstate skončila. Ale na jeseň sa chceme pokúsiť o ďalšiu, ktorá už nebude o vojne, ale o zime, ktorá Kosovo čaká. Veď je tam trištvrte milióna ľudí, ktorí prišli o strechu nad hlavou. Je tam síce systém veľkých rodín a väčšina z nich si nejaké miestečko nájde, ale aj tak bude zima veľmi tvrdá.“

Nezdá sa vám, že vaše prostriedky sú napriek relatívne slušným číslam v porovaní s tým, čo sa do Kosova zaviazalo investovať svetové spoločenstvo, úplne zanedbateľné?

„Myslím si, že nie, a presviedča ma o tom skúsenosť z Bosny. Tam tiež išli miliardy dolárov a predsa sa nám prostredníctvom zbierok a neskôr aj z oficiálnych prostriedkov štátu podarilo zanechať po Českej republike celkom hmatateľný a viditeľný kus práce. Je to možno len kvapka, ale aj tak je zaujímavé, že v roku 1996 sme v západnej Bosne zo štátnych prostriedkov opravili asi 70 domov pre vracajúce sa rodiny, pričom až vlani sa začali opravovať aj zvyšné domy. U politikov je totiž vždy ďaleko od slov k činom. Navyše, časť miliárd sa rozdrobí cestou, časť sa minie na operačné náklady a len zvyšok naozaj príde až tam, kde bol pôvodne určený. Väčšinu z nás nemôže bolieť, ak sa zriekneme nejakej malej hlúposti a venujeme peniaze na pomoc tým, ktorí to skutočne potrebujú. Možnože zajtra budeme tými, ktorí potrebujú pomoc, zasa my.“

Ako je to teda v súčasnosti s peniazmi Európskej únie?

„Európa dáva, ale zatiaľ len na základné potraviny, aby ľudia netrpeli hladom. Väčšina z peňazí je však zatiaľ iba na úrovni sľubov, sú niekde v bankách. Keď uvidím, že sa v Kosove začnú vo veľkom opravovať stovky domov pre obyčajných ľudí, potom uverím, že prišli peniaze z únie. Ale bojím sa, že skôr ako na budúci rok to nebude. Napríklad Detský fond OSN UNICEF, ktorý má na starosti opravu zničených škôl, zúfalo volá o pomoc. Vyzýva všetkých, aby sa ujali a začali trebárs od opravy stredne zničených škôl, ktoré nebudú stačiť opraviť Kosovčania sami. A každá škola, ktorú sa podarí opraviť do jesene, znamená ďalší školský rok pre niekoľko stoviek detí. UNICEF na to fondy nemá a nikto iný to neopraví. My v súčasnosti opravujeme tri školy, vy ste sa ujali jednej, Briti majú päť, nejakí Švajčiari sa ujali dvadsiatich, ale stále je tam ešte kopa škôl, ktoré nemá kto opraviť. Jedna vec je teoretická peňažná smršť a prísľub, že Európa sa postará, a druhá vec je realita.“

Zažili ste Sarajevo i Prištinu. Čo majú spoločné a v čom sa líšia?

„To je veľmi komplikované. Kosovo nikdy nebolo Bosnou. To nie je žiadna multikultúrna spoločnosť, kde ľudia rôznych jazykov a náboženstiev žili spolu po stáročia. Kosovo je región, v ktorom tĺkli jedni druhých po hlave a striedali sa v tom, kto koho. Otočilo sa to prinajmenšom štyrikrát. Druhá vec je, že sme v druhej polovici 20. storočia a aby niekto robil v Kosove to, čoho sme boli svedkami, to je prisilná káva. To už nemôžeme dovoliť. Najmä ak si uvedomíme, že ten ‘niekto‘ už má na rováši Chorvátsko a Bosnu.“

Myslíte si, že Kosovo sa etnicky de facto vyčistí?

„Myslím si, že tam zostanú tak tri-štyri srbské ostrovčeky. V žiadnom prípade tam nezostanú Srbi žijúci spolu s Albáncami. Je to hlúpe, ja to v žiadnom prípade nechcem ospravedlňovať, ale dá sa to trochu pochopiť. Ťažko si totiž dokážem predstaviť ešte niečo horšie ako to, čo sa stalo tam. Miera rodinnej previazanosti v tejto časti sveta je omnoho tesnejšia ako u nás. Ak niekto niečo spraví tvojmu bratrancovi trebárs zo siedmeho kolena, musíš ho pomstiť. Je to hlas krvi. Možno nacistické koncentráky za vojny boli horšie tým, že trvali dlhšie. Ale predstavte si desaťčlennú rodinu, ktorú vytiahnu von z domu, dve dcéry, pätnásť– a sedemnásťročnú, niekoľko chlapov znásilní pred očami všetkých, dvoch chlapcov zastrelia a hodia ich mŕtvoly do baráku, ktorý medzitým zapálili, a ostatných vyženú so slovami: Zmiznite a už sa nikdy nevracajte… Ja už nevidím nič hroznejšie, čo by im ešte mohli urobiť. A tí Kosovčania nie sú žiadni Stredoeurópania, tam sa ešte pred 25 rokmi zabíjalo za urážku rodičov. Je isté, že sa zvezú aj nevinní Srbi. Aj my sme po vojne vyhnali štyri milióny sudetských Nemcov a nie všetci boli vinní. Len sa dostali do situácie: buď ste s nami, alebo ste s tými prašivými Čechmi.“

Aký je teda zmysel vašej práce v Kosove?

„Pomáhať jednotlivým ľuďom, bez ohľadu na to, akej sú národnosti. Máme napríklad v Prizrene tri Tatry, ktoré vozia humanitárne dodávky tak pre Srbov, Albáncov, ale aj Goranov, čo je ďalšia menšina na juhu Kosova. Mne je tých Srbov samozrejme ľúto, keď vidím, ako tri ženy tlačiace sa spolu s rakvou v britskom obrnenom transportéri idú pochovať chlapa, ktorého zastrelili Albánci. Všeobecne sa však tvrdí, že sa s ostatnými podieľal na tých zverstvách. Každému by ich bolo ľúto.“

A máte nejakú pomoc namierenú aj do Srbska?

„Tam nedostávame víza. Vo chvíli, keď nám juhoslovanská ambasáda dá víza, začneme pracovať aj v Srbsku. Ale vyvíjame aktivity smerom na Čiernu Horu v spolupráci s tamojším Červeným krížom.“

Koľkokrát ste už boli na Balkáne?

„Od roku 1992 – lebo nikdy predtým som v Juhoslávii nebol – to je možno už 50-krát.“

Akú úlohu hrá pri podobných cestách strach?

„Zaujímavé je, že na začiatku som nemal strach vôbec. Počas prvých ciest do obkľúčeného Sarajeva prostredníctvom leteckého mostu som si myslel, že sa nám nemôže nič stať. Strach sa objavil až neskôr a mám ho vždy až dovtedy, kým sa nám podarí dať nejaký projekt do chodu. Myslím si, že strach je pre človeka dobrá spätná väzba, ktorá ho varuje, aby to s tým vypätím neprehnal.“

Nemali ste niekedy psychické problémy opustiť ľudí v obkľúčenom Sarajeve – oni zostávali tam, pod paľbou snajprov, a vy ste mohli mesto opustiť a vrátiť sa kedykoľvek opäť do „normálneho sveta“? Nepozerali sa za to na vás niekedy krivo oni sami?

„Nie, ľudia v Sarajeve to absolútne chápali. Boli dokonca radi, že mali nejaký kontakt s vonkajším svetom, ktorý niekedy odchádzal a potom sa vracal späť. Niekoho, kto mal tú takmer platinovú kartu novinára akreditovaného pri OSN, s pomocou ktorej mohol kedykoľvek nasadnúť na lietadlo a dostať sa z obkľúčeného mesta von.“

Nemali ste vy sám preto výčitky svedomia?

„Mám s tým, samozrejme, problém, pretože mi to komplikuje život tu. Problémy, na ktoré narážam v Čechách, sa zdajú v porovnaní s problémami ľudí, ktorým pomáhame, úplne malicherné. Ale sú len dve možnosti: Buď sa tým nechať pohltiť a to znamená stratu normality, pretože sa úplne vydelíš zo spoločnosti svojich priateľov a rodiny, začneš bagatelizovať ich život a problémy. Alebo sa to dá brať tak, že keď som v Kosove alebo Sarajeve, tak riešim problémy, ktoré majú ľudia tam – otázky života, hladu či vypáleného domu – a keď som doma, tak ma trápi to, či mám alebo nemám pojazdné auto.“

Aký je váš názor na účinkovanie Jiřího Dienstbiera, ktorý je spravodajcom OSN pre Balkán?

„Často sa stretávame práve v súvislosti s Balkánom. Máme na mnoho vecí odlišný názor. Ja si myslím, že Dienstbier je nekriticky prosrbský. Veľakrát obhajoval srbský pohľad, aj napriek tomu, že práve tento pohľad priniesol Srbom v konečnom dôsledku najväčšiu ujmu. Pritom ja proti Srbom nič nemám. Naopak, často sú mi sympatickejší ako mnohé iné tamošie národy, ale existujú predsa isté medze.“

Aj Nemci boli v závere vojny úplne pokorení a zlomení vo svojej hrdosti. Dokázali sa však vzchopiť a vybudovať spoločnosť na úplne iných princípoch. Neočakával svet, že sa niečo podobné stane aj v Srbsku?

„Podľa mňa to, čo nazývame šablónou zla, nebolo ešte v Srbsku ani zďaleka zlomené. Tam naďalej platí, že my sme obeť, my sme tí, ktorí bránili Európu proti Turkom, a teraz opäť len bránime svoju zem a celý nevďačný svet je proti nám. Drvivá väčšina súčasného odporu voči Miloševičovi nie je vedená uvedomením si zločinov, ktoré spáchal, ale tým, že stratil pre Srbsko postupne Slovinsko, Chorvátsko, Bosnu, Kosovo a možno už aj Čiernu Horu. Srbsko má zničenú infraštruktúru, ale nebolo zlomené, nemožno ho porovnávať s Nemeckom.“

Objavili sa tvrdenia, že umiernený Rugova nemá v Kosove už šancu, že ľudia dajú prednosť UCK a Thacimu.

„Ale má. Okrem iného bude tlačený Západom ako protiváha Thaciho. Vždy je dobré mať tam dvoch ľudí, aby sa dali hrať nejaké politické hry a vyvažovať situácia. Západ totiž znamená pre Kosovo peniaze. A pokiaľ bude Rugova tým, kto ich bude prinášať, tak má šancu.“

Je rozdiel medzi podobami zla na Balkáne a v strednej Európe?

„Je to svet, ktorý je podobný, aj napriek tomu, že Balkán je tvrdší a temperamentnejší, krajnejší vo všetkých polohách – v dobre i zle. Stredná Európa je omnoho vyváženejšia a trochu unavená. Ale myslím si, že negatívne emócie sa dajú v akejkoľvek spoločnosti veľmi ľahko prebudiť. Pokiaľ sa dostanú k moci zlí vodcovia a majú v rukách propagandistické nástroje – najmä médiá – a pokiaľ veci dobre nafúknu, tak verím, že by sa aj tu dali prebudiť podobné emócie ako na Balkáne.“

Nemyslíte si však, že stredoeurópska spoločnosť má už vybudované mechanizmy, aby niečomu podobnému dokázala zabrániť?

„To áno, priame ohrozenie tu necítim. Ale nie som presvedčený o tom, že my, každý sám za seba, by sme boli iní, ako sú trebárs jednotlivci v takom Sarajeve. Celá ich spoločnosť je niekde inde, má inú spoločnú historickú skúsenosť, ale že by som bol presvedčený o tom, že jednotlivec v Prahe je menej náchylný k zlu ako človek v Sarajeve, to si nemyslím.“

JURAJ KITTLER

MARTIN M. ŠIMEČKA

FOTO SME – PAVOL MAJER