Po ničivých otrasoch pôdy, ktoré zasiahli severozápadné Turecko uplynulý týždeň, hrozí teraz krajine zemetrasenie na politickej scéne. Nespokojnosť desaťtisícov ľudí, ktorí prišli o svojich najbližších a zároveň stratili aj strechu nad hlavou, rastie zo dňa na deň. Nie je vylúčené, že situáciu využijú extrémne sily islamských integralistov alebo nacionalistická pravica. Na rozdiel od štátnej pomoci, ktorá v mnohých prípadoch zlyhala, dokázala dobre organizovaná sieť islamskej charitaty za niekoľko hodín dopraviť na miesto nešťastia najnutnejšiu pomoc. Mýtus laického štátu, ktorý sa v minulosti o všetko dokázal postarať, je dnes v Turecku vážne naštrbený. Štátu, ktorý je možno krívajúcou, ale predsa len jedinou demokraciou v celom regióne. Taliansky denník La Repubblica označil to, čo sa stalo v Turecku, za katastrofu, ktorá svojimi rozmermi, no najmä dopadom na budúci vývoj v Stredomorí, predčila aj Kosovo. O to varujúcejší bol podľa neho relatívne nízky podiel záchranárskych tímov z Európy v porovnaní s americkými a izraelskými záchranármi.

Minulotýždňové zemetrasenie podľa seizmológov priblížilo krajinu o celé dva metre ku gréckym brehom. Podľa politických pozorovateľov je však rovnako možné, že ju zároveň paradoxne opäť vzdialilo od Európy o niekoľko desiatok míľ. Veľmi dobre si to uvedomuje nový šéf Európskej komisie Romano Prodi. „Turecká otázka visí čoraz ťaživejšie nad budúcou európskou rovnováhou a budeme sa musieť upriamiť na intenzívnu politiku pomoci, dialógu a progresívnej vzájomnej spolupráce,“ konštatoval Prodi. Je nanajvýš pozitívnym krokom, že jeho slová sa stretli s odozvou v susednom Grécku, ktoré má s Tureckom tradične mnohé otvorené sporné otázky. Gréci už v prvých hodinách po zemetrasení zorganizovali rozsiahle zbierky, v krajine prebiehala kampaň darcov krvi, z dlhodobého hľadiska je však významná najmä postupná zmena filozofie oficiálnej politiky gréckej vlády voči svojmu nie práve spriatelenému susedovi.

Atény až donedávna blokovali takmer polmiliardovú finančnú pomoc EÚ Turecku a stáli aj za rozhodnutím Luxemburského summitu z roku 1997, ktorý na základe politických kritérií vylúčil Ankaru z ďalšej integrácie. Grécke výhrady síce zemetrasenie nezmietlo úplne zo stola, minister zahraničných vecí Papandreou však pripustil, že „to neznamená, že by jeho krajina nemohla prehodnotiť novú situáciu, najmä ak sa hlási s takou intenzitou a v takom rozsahu.“ Jeho slová si možno vysvetľovať aj tak, že Grécko už nebude ostentatívne vetovať akúkoľvek snahu Bruselu o dialóg s Ankarou.

Len málokto si dnes dokáže predstaviť, čo by znamenala pre budúcu európsku stabilitu strata Turecka. Jeho osmestotisícová armáda je druhou najväčšou v rámci NATO. Turecko leží na križovatke najdôležitejších ciest, ktorými do Európy prúdi ropa a je zároveň neoficiálnym lídrom množstva turkofónnych štátov a štátikov kaukazskej oblasti, ktoré vznikli na troskách Sovietskeho zväzu. Doterajšia hra na skrývačku medzi Bruselom a Ankarou, ktorú poznačil aj nedávny prípad kurdského vodcu Öcalana, pravdepodobne ústúpi stranou. Aj vďaka Prodiho pragmatizmu. Obrovská otvorená rana na tele tureckej krajiny je však zároveň príležitosťou na to, aby spolu s pomocou prúdila do Turecka aj infúzia, podporujúca rast tkaniva demokracie a občianskej spoločnosti. Ak až donedávna vnímali Turci Európu ako mäsiara, ktorý začiatkom storočia postupne odkrojoval zo slávneho mohamedánskeho impéria, starý kontinent má teraz šancu napraviť svoj obraz.

JURAJ KITTLER