A to nielen preto, že vôbec túto otázku nadhodil a že vymenoval niekoľko týchto klanov, ale hlavne preto, že svoje extempore o týchto klanoch okorenil aj poznámkou, že „strana“ je voči týmto klanom bezmocná. Navyše túto poznámku predniesol tak, že nebolo celkom jasné, či sa na tieto klany sťažuje, a či dáva návod… Pojem klanu sa vryl do verejného povedomia zväčša ako evidencia nečestných klanov usilujúcich sa o svoje egoistické záujmy nie práve najvyberanejšími metódami, bez škrupúľ. Spolupatričnosť cíti člen klanu len ku svojmu vlastnému klanovskému zázemiu. Ciele realizuje najradšej vo forme osobných kariéristických tendencií zmocniť sa určitých postov, pozícií, pracovísk, celých odborov a oblastí života, médií, ovládnuť podľa možností čo najviac a chce sa stať pánom nielen svojho ďalšieho rozkvetu, ale aj pánom tých nestotožňujúcich sa. Vždy bolo dobre tým, ktorí to dokázali dokonale využiť vo svoj prospech. Najmä niektorým poslabším kádrom a osobám, ktoré veľmi rýchlo prišli na to, ako sa votrieť do priazne klanu, resp. do priazne jeho lokálneho „bossa“. Stačilo sa iba postaviť proti „nestotožňujúcim sa“. Tak dochádzalo k lámaniu charakterov.

Klany, aké tu máme na zreteli, majú svoju vlasť a domov všade tam, kde je čo pacifikovať, kde je čo získať. Prerastajú každý aktuálny pohyb, prerastajú do jednotlivých strán, organizácií, inštitúcií, pracovísk, ktoré potom so svojimi hegemonistickými tendenciami a realizáciou vlastných záujmov nahlodávajú, znevažujú. Idú najmä na hotové. Dožadovačne uzurpujú. Zdá sa, že ľudstvo je voči klanom bezmocné. Vieme, o čo im vlastne v skutočnosti ide? Ide im obyčajne iba a iba o seba.

EUGEN ŠIMUNEK, Bratislava