Reagujem na články v SME zo dňa 9. 8. 1999 zaoberajúce sa smogom a tým, či je oxid uhličitý to, čo je škodlivé. Ako pri všetkých látkach aj v tomto prípade platí, že v určitých množstvách škodlivý je, avšak bez neho by život na Zemi nebol možný (Zem by vychladla). Oxid uhličitý ako skleníkový plyn udržuje Zem za spolupôsobenia iných mechanizmov v takej teplote, aby to vyhovovalo životu na našej planéte. Dnešný obsah oxidu uhličitého v atmosfére je 0,034 %. V začiatkoch života to bol dominantný plyn - 30 %. Ako rástla svietivosť Slnka, tak klesal podiel oxidu uhličitého v atmosfére až na 0,018 % v dobách ľadových. Predpokladá sa, že ako bude stúpať svietivosť hviezdy (Slnka), tak bude klesať úroveň oxidu uhličitého v atmosfére až po úplné odstránenie plynu z ovzdušia za predpokladu, že do tvorby plynu nebudú zasahovať iné veličiny. Avšak do tvorby klímy zasahuje človek neustálym obohacovaním atmosféry oxidom uhličitým. Samotné zvyšovanie množstva plynu v ovzduší nie je to, čo spôsobí katastrofu (treba si totiž uvedomiť, že to naozaj môže spôsobiť katastrofu v podobe zániku života a už našej generácie!!!). Kolísanie oxidu uhličitého bolo buď prirodzené (lesné požiare), alebo neprirodzené (vulkanická činnosť), vždy usmernené tvorbou živých organizmov. To znamená, že čím viac sa nachádzalo plynu v atmosfére, tým boli lepšie podmienky pre rast živých organizmov a tým viac oxidu uhličitého sa rozložilo s následným uvoľnením uhlíka do živých rastlín a kyslíka do atmosféry. V praxi to znamená, že keď chceme obmedziť z rôznych dôvodov tvorbu oxidu uhličitého, stačí podporovať to, čo ho prirodzene odstráni. Vo všeobecnosti je to ako so smeťami: keď si zašpinil, tak si odprac. Naša krajina má, aj keď nie našou zásluhou, v tomto smere svedomie čisté. Ľudia však nielenže nepodporujú nárast zeleného pokryvu (zákony platiace u nás alebo v Škandinávii sú len vzdialeným snom v takých krajinách ako USA alebo Kanada, pričom tie sú nám, paradoxne, dávané za príklad), ale ho devastujú či už nevedome - pás Sahelu, alebo vedome - vypaľovanie dažďového pralesa, čo sa deje pred zrakmi nás všetkých, no bez náležitej odozvy. Dnes sa ročne uloží do zemskej kôry 100 miliónov ton uhlíka za súčasného uvoľnenia 266 mil. ton kyslíka (odhad). To znamená, že keď chceme zabudovať do zemskej kôry viac uhlíka, lebo ho viac vyprodukujeme, treba vysadiť viac stromov. Ale aká je skutočnosť? Hádam len Saudská Arábia má program zelesnenia - o to chvályhodnejší, že zalesňuje púšť. Ostatné krajiny si svoj pokryv ničia vrátane dažďového pralesa. Aby sme tomu porozumeli, čo znamená ničenie dažďového pralesa za súčasného zvyšovania obsahu CO2 v atmosfére. Okrem priamych a nepriamych škôd v samotnom ekosystéme dažďových pralesov, klimatických pohrôm, záplav, ničenia koralových útesov to má za následok zmenu klímy na zemeguli s dôsledkami dnes neodhadnuteľnými. Aký význam má dažďový prales? Na rovníku, kde najviac praží Slnko, les neustálou tvorbou oblakov tepelnú energiu odráža a tým sa nielen udržuje pri živote, ale aj ochladzuje Zem. V časoch, keď sa všetko určuje v peniazoch, je cena dažďového pralesa ako zemskej klimatizácie ohodnotená sumou 400 biliónov dolárov, t. j. číslicami 400 000 000 000 000. Situáciu dnešného človeka si môžeme názorne predstaviť, ako keď sa dobre bavíme v horiacej budove namiesto toho, aby sme išli hasiť požiar.

JOZEF ČAHOJ, Bratislava