Kuby a nie je to ostrov. Ak padne do rúk marxistických geríl, dôsledky budú vážne. Desať rokov po páde komunizmu v Európe je bizardné hovoriť o možnom víťazstve marxistov v tretej najľudnatejšej latinskoamerickej krajine, ale Latinská Amerika sa pohybuje svojím vlastným rytmom - a dokonca i na latinskoamerické pomery je Kolumbia zvláštna krajina. To, čo sa píše v románe Kolumbijčana Gabriela Garciu Marqueza Sto rokov samoty, je dosť podobné skutočnosti.
Na začiatku 90. rokov sa chvíľu zdalo, že Kolumbia sa približuje svetu. Za rok zaznamenala 5-percentný ekonomický rast a nekonečnej gerilovej vojne na vidieku konečne dochádzal dych. V roku 1995 však prišlo tesné volebné víťazstvo Ernesta Sampera, prezidenta, ktorého mali zjavne v hrsti drogové kartely. Samper strávil celé svoje volebné obdobie bojom proti postihom korupcie spojenej s obchodom s narkotikami, rast ekonomiky krajiny poklesol na 1,5 percenta a gerily sa vrátili. Keď sa v júli 1998 stal prezidentom Andreas Pastrana, vzbúrenci kontolovali asi 40 percent krajiny. Prezident začal hneď „mierové rokovania“ s najväčšou gerilovou skupinou Revolučné ozbrojené sily Kolumbie (FARC), k žiadnemu prímeriu však nedošlo. Minulý mesiac FARC oznámili, že napriek sporadickým mierovým rozhovorom pokračujú prípravy na „prvú veľkú ofenzívu“ proti Bogote. Americkí predstavitelia aspoň raz do týždňa sľubujú Pastranovej vláde podporu - a zároveň sa ho verejne pýtajú či je múdre pokračovať v mierovej iniciatíve. „Kolumbijčania veria, že tento proces je životaschopný,“ povedal námestník ministerky zahraničných vecí USA pre politické záležitosti James Pickering počas nedávnej bleskovej návštevy Bogoty. „Otázkou je, či tu bola dostatočná aktivita, ktorá by dala procesu zmysel? Myslím, že na to máme rozdielny názor.“ Hneď, ako Pickering skončil svoju reč, sa krajinou začali šíriť povesti, že USA sa pripravujú na vojenskú intervenciu do Kolumbie, aby predišli víťazstvu rebelov. „Úplne zle, úplne šialené, úplne nezmyselné,“ povedal na to Pickering. Aj keď vyslanie bojových jednotiek do Kolumbie by bolo pre Ameriku skutočným šialenstvom, posadnutosť Washingtonu „vojnou proti drogám“ je taká, že ho nemožno úplne vylúčiť.
Washington by mohol Pastranovi pomôcť skončením prohibície drog, to by zbavilo kolumbijské gerily príjmov. (Ďalším prínosom by bolo zníženie miery zločinnosti v USA na polovicu i zníženie počtu obyvateľov väzníc). Americký politický kontext však znemožňuje uplatnenie takéhoto myšlienkového postupu pri prijímaní zákonov o drogách, a situácia v Kolumbii sa skôr zhoršuje. Zlá je už teraz. V januári dal Pastrana povstalcom z FARC „demilitarizovanú zónu“ v rozlohe Švajčiarska ako motiváciu na začatie mierových rokovaní, ale vodca FARC Manuel „Ostrostrelec“ Marulada, ktorý vycítil, že čas je na jeho strane, sa na niekoľkých kľúčových mítingoch opakovane postavil proti Pastranovi. Národná oslobodzovacia armáda (ELN), menšia rivalská gerilová skupina, sa dala na masové únosy s cieľom vynútiť si svoju vlastnú demilitarizovanú zónu a rovnocenné zastúpenie pri rokovaniach. Obyčajní Kolumbijci sú na pokraji zúfalstva. Bogota určite nepadne tento rok, Kolumbia sa však rapídne vymyká kontrole vlády. „Musíte mať na pamäti, že FARC bojuje o moc. Chce nielen vystupovať v kolumbijskom Senáte, ale vládnuť Kolumbii,“ povedal nedávno britskému denníku Guardian veliteľ FARC Raul Reyes.
GWYNNE DYER, Londýn
(Autor je historik a publicista)
