Čo bolo dôvodom vášho predčasného odchodu z Turecka?
„V piatok o polnoci rozhodol krízový štáb na základe odporúčania lekárov a hygienikov o ukončení záchranných prác. Teploty totiž dosahovali takmer 40 stupňov a keďže všade vôkol bolo množstvo mŕtvych, hrozilo riziko, že sa začnú šíriť epidémie. My sme síce napriek tomu ešte prehľadávali niektoré miesta, ale v sobotu predpoludním nás odtiaľ už doslova vyhnali.“
Napriek tomu, považujete pôsobenie slovenských záchranárov za úspešné?
„My sme v Turecku robili to, čo je vlastne naša povinnosť. Či sme boli úspešní, alebo nie, musia posúdiť iní. Hovorí sa, že ľudský život má nenahraditeľnú cenu a nevyčísliteľnú hodnotu. Veľmi nás preto mrzí, že záchranné práce išli veľmi pomalým tempom, takže keď naše psy označili, že je niekde živý človek, stalo sa, že kým ho z ruín vytiahli, bol už mŕtvy. Podľa mojich informácií zo šiestich takto nami označených živých ľudí prežili iba dvaja. Ak však zoberiem do úvahy podmienky, v akých sme pracovali a nasadenie našich ľudí, ktorí odvádzali maximum, je to úspech. To isté platí aj o psoch, ktoré vydržali enormné zaťaženie.“
Kynologické záchranné služby na Slovensku už niekoľko rokov bojujú o prežitie a fungujú bez podpory štátu. Očakávate, že sa po vašom pôsobení v Turecku prístup štátu zmení?
„S týmto problémom sa boríme už päť rokov. Je to síce zvláštne a najmä smutné, keď človek musí prezentovať svoju dobrú robotu nešťastím iného, ale myslím si, že teraz sme dokázali, akí sme. Naši ľudia nie sú chválenkári, robia so živými tvormi, ktoré si zaslúžia úctu a myslím si, že aj ľudia vo vláde pochopia, že potrebujeme podmienky na výcvik a technické vybavenie a musíme byť flexibilní. Zatiaľ je to ale tak, že všetci robíme záchranársku činnosť dobrovoľne a na vlastné náklady. Na druhej strane je však mojou povinnosťou poďakovať vláde, že na našu ponuku okamžite zareagovala. Boli sme medzi prvými tímami, ktoré do Turecka prišli.“
Mali ste tam aj možnosť porovnať sa so zahraničnými záchranármi. Ako ste obstáli?
„Z hľadiska psov asi najlepšie zo všetkých. Keď niekde nemeckí, nórski alebo švédski psovodi označili miesto, kde mal byť živý človek, Turci nás vždy zavolali, aby sme tento nález potvrdili. Až keď náš pes nález potvrdil, začali s vyprosťovaním. Nesmierne ma to teší, ale musím povedať aj to, že po technickej stránke sme boli slabí. Napríklad vysielačky, ktoré sme mali od našej civilnej ochrany, boli slabé a nepostačujúce. Kriticky sa musím vyjadriť aj na adresu Slovenského Červeného kríža, ktorý sme žiadali, aby nám poskytol aspoň lekárničky. Bez takéhoto vybavenia sa do podobných oblastí nedá ísť.“
S akými pocitmi ste sa z Turecka vrátili?
„S veľmi ťažkými. To, čo sme tam videli, sa ani vidieť, ani popísať poriadne nedá. Zároveň však prichádzame s pocitom dobre vykonanej práce a s vierou, že sme dobre reprezentovali Slovensko. Za všetko spomeniem jednu príhodu. Pred odletom prišiel za nami jeden Izraelčan a požiadal nás, či by mohol prísť na Slovensko, že privedie ľudí a aby sme ich naučili záchranárčine. To hovorí samo za seba.“
Podľa viacerých zahraničných zdrojov je reálny predpoklad, že zemetrasenie v Turecku sa v krátkom čase môže zopakovať v oveľa ničivejšej podobe. Boli by ste ochotní sa tam vrátiť?
„Ak by vláda mala záujem, sme pripravení sa do postihnutej oblasti kedykoľvek vrátiť a neplatí to iba pre Turecko.“ ANDREJ ŠIMONČIČ
