nológov so svojimi trinástimi psími pomocníkmi hneď po tom, ako o 15.00 h pristál vládny špeciál, ochotne tlmočilo hŕbe novinárov svoje skúsenosti a prvé dojmy z Turecka. Tie boli u každého podobné - veľmi zmiešané. „Je to radosť, ale zároveň aj čudný, stiesnený pocit. Lebo ťažko hovoriť o radosti, keď máte stále v hlave obraz takmer celkom zničeného mesta,“ povedala jedna zo záchranárov Darina Kicková, ktorá mala o jeden dôvod viac hovoriť o radosti. Jej belgický ovčiak Bery bol jedným z dvoch slovenských „hrdinov“, ktorí pod troskami našli živých ľudí. „V podstate hneď, ako sme prišli do Turecka, sme šli do terénu. Keď začal Bery na jednom mieste intenzívne hrabať, vedela som, že niekto je dolu. Ale potom prišlo to najťažšie: zistiť, či ide o živého človeka a - dúfať. Našťastie, v tomto prípade išlo o živú, asi 40-ročnú ženu.“ D. Kicková sa kynológii venuje už 4 roky a keď jej šéf výpravy M. Fabuš volal, či je schopná o niekoľko hodín vyraziť, ani chvíľu nerozmýšľala a začala baliť. „Nič neľutujem, hoci to bola fuška. Robilo sa 24 hodín denne, striedali sme sa po dvoch veľkých skupinách, lebo inak by sa to nedalo zvládnuť. Jedli sme, keď sa dalo,“ spomína D. Kicková a dodáva, že prácu im nesmierne sťažoval všadeprítomný prach a neznesiteľný mŕtvolný pach. „Ubytovaní sme boli v špeciálne vyhradenom areáli, pod holým nebom. Inak sa ale o nás tamojší starali, boli veľmi milí a ochotní urobiť čokoľvek.“ Trnavčanka Drahomíra Baloghová sa podľa vlastných slov z Turecka vrátila zhrozená tým, čo videla, ale aj spokojná s tým, čo tam slovenskí záchranári dokázali. „Najhoršie som sa cítila, keď ma niekam volali a vraveli ‘poďte, poďte nám pomôcť‘ a my sme nemohli. Rodín, ktoré dúfali, že ich príbuzní sú niekde živí, bolo toľko, že akonáhle nás zbadali so psami, všetci k nám utekali a ťahali nás. To bolo najhoršie - povedať, že nemôžeme. Bolo tam málo psov aj málo ľudí. Keby nás tam ale poslali znovu, určite by sme išli. Ani jeden z nás nie je schopný povedať nie.“ Čo podľa D. Baloghovej prekvapilo aj samotných psovodov, mimoriadne ťažkú situáciu zvládali veľmi dobre psy. Situácia vraj bola pre ne oveľa vyčerpávajúcejšia ako pre psovodov. Domy boli prepadnuté niekde až štyri metre do zeme a nedalo sa do nich v podstate dostať. Navyše, v posledných dňoch, keď bolo všade cítiť zápach rozkladajúcich sa tiel a ony v ňom museli nájsť človeka, to bolo veľmi náročné, ale neovplyvnilo ich to. „V prvý deň sme napríklad ešte nepoznali niektoré ich reakcie, ale na druhý deň už každý na svojom psíkovi poznal, ako označuje živého a ako mŕtveho,“ vraví. D. Baloghová bola v Turecku so svojím čiernym ruským teriérom - sučkou Cony. „V piatok označila jedného živého, ale potom si poranila labku. Bol tam ostrý uhol a ako vyliezla hore, bolo to klzké, šmykla sa a zranila si vankúš. Všade tam trčali kusy železa, všade bolo sklo, takže to bolo veľmi nebezpečné.“ Slovenskí záchranári sa vrátili domov so štyrmi zranenými psami. Nejde o vážne zranenia, spôsobili však, že psy už nemohli pokračovať vo vyhľadávaní. Pani Baloghová si z Turecka priniesla aj jednu cennú skúsenosť. „Videla a pochopila som, čo takéto nešťastie vlastne znamená. Národ je tam ale taký súdržný a ohľaduplný, že neviem, či by sme my dokázali byť jeden voči druhému takí. Cez povodne sa to akosi neprejavilo.“ Veľkú dôveru a vďačnosť domácich obyvateľov pociťoval aj Milan Schvarzbacher. „Ďakovali nám dokonca, aj keď sme našli mŕtveho človeka. Bolo až dojemné, ako sa na nás spoliehali.“ Inak ale podľa M. Schvarzbachera čas na pocity nebol. „Nič sme nepociťovali. Dávali sme pozor jeden na druhého a všetci na psíkov. Možno nám to všetko dôjde až teraz.“ M. Schvarzbacher je civilným povolaním vojak, medzi jeho kolegami zo združenia je napríklad prevádzkar motorestu, pracovník ministerstva školstva či študent. „Išli sme tam v rámci svojej dovolenky, náhradného voľna, riskovali sme, že budeme v robote nejako stíhaní. Ale človek v takej chvíli nekalkuluje.“ Záchranári sa venujú činnosti v združení vo svojom voľnom čase, o ktorý ukracujú svoje rodiny, blízkych a aj včera z letiska mnohí z nich šli priamo na cvičák. Dúfajú, že aj zásah v Turecku, kde boli Slováci jednou z najväčších výprav s najlepšie cvičenými psami, no s nedostačujúcou technikou, trochu viac upriami pozornosť na ich príspevkovú organizáciu, odkázanú na sponzorov. „Myslím, že v tejto ekonomickej situácii bola pomoc zo strany vlády veľkým gestom. Snáď si štát už uvedomil, že má naozaj dobrých záchranárov,“ poznamenal M. Schvarzbacher. Na potrebe podpory záchranárov-kynológov od štátu sa zhodujú všetci, ktorí sa tejto činnosti venujú. Absencia komunikácie zo strany vlády v minulosti vraj viedla k tomu, že v čase zemetrasenia v Azerbajdžane alebo v japonskej Kóbe zostali slovenskí záchranári napriek tomu, že svoje sily ponúkli, doma. „Boli sme pripravení na letisku v Poprade, ale nakoniec sme nikam nešli,“ vraví Marián Fabuš. V prípade Turecka však bola situácia iná. Od prvého kontaktu s Úradom vlády SR po odlet neprešlo ani jedenásť hodín a záchranári tvrdia, že by to mohlo byť ešte lepšie, pretože zmobilizovať sa a zorganizovať odchod hocikam sú schopní do šiestich hodín. Zdenko Krajčír z Malaciek vraví, že záchranná akcia v Turecku bola preňho strašnou skúsenosťou. „To sa v spravodajstve, kde vidíte jednu dve ruiny, nedá vidieť. Tam vidíte celé mesto, všade plno mŕtvych, všetko je zasypané, celé rodiny. Človek by im aj chcel pomôcť nejako viac, ale nie je to v jeho silách. My sme robili, čo sme mohli. Na krízovom štábe sme nechali aj potraviny, ktoré sme si so sebou priniesli. Aspoň takouto formou sme realizovali našu, aj keď malú humanitnú pomoc. V Turecku toho teraz potrebujú veľa. Chýba im napríklad ťažká technika na odstraňovanie rozvalín. Rozčuľuje ma, keď vidím napríklad nečinnosť Severoatlantickej aliancie. Keď išlo NATO bombardovať Juhosláviu, to vedeli urobiť hneď. Prečo teraz pre zmenu nepomôžu so svojou technikou Turecku?“

ALEXANDRA TINKOVÁ

ANDREJ ŠIMONČIČ