Irvine Welsh už robil všeličo. Napísal päť kníh, z ktorých dve boli úspešne sfilmované, a najznámejší je ako spisovateľ. Zahral si epizódnu postavu vo filme Trainspotting (podľa vlastnej debutovej knihy). Hráva v kluboch, je zlý houseový DJ a ešte horší producent tanečnej hudby. Dokonca píše aj publicistiku, lebo je odborníkom na generáciu, ktorá sa v britskej tlači zvykne označovať ako "chemická", new breed alebo generácia X. Po minuloročnom českom vydaní Welshovho prvého románu Trainspotting sa nedávno na náš trh dostala jeho prvá zbierka poviedok Acid House. A najlepšie bude povedať to hneď na úvod - ide o veľké sklamanie.
Ak je Welsh skutočne hovorcom generácie, ktorá dospievala na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov, ako sa nás o tom vehementne snažia presvedčiť britské popkultúrne časopisy (i-D, The Face), tak potom je na tom daná veková skupina dosť biedne. Welshov nezvyčajný literárny úspech je však pre kultúru deväťdesiatych rokov vo viacerých črtách príznačný. Texty, ktoré opakovane tematizujú drogovú závislosť, kriminalitu, zvrátenú sexualitu či alkoholické delíriá by podľa všetkých predpokladov mali šokovať a poburovať vydavateľov aj čitateľov. Deje sa však presný opak. Dnes sa dá komerčne využiť čokoľvek. Jedna z najúspešnejších vĺn súčasnej popkultúry je dokonca priamo zameraná proti autoritám (polícia, štátni úradníci) a tradičným spoločenským hodnotám (kompletná rodina, vzdelanie, úspech v zamestnaní) a jej hlavným prostriedkom je surový humor. Welsh je však navyše neznesiteľne vážny. Ak sa pokúsi o humor, ako v krátkych poviedkach Čtvero pohrom sextáze či Setkání na chodbě, je zasa prvoplánový a trápny. Texty zo zbierky Acid House chcú byť tak strašne "trendy", až sa im to vôbec nedarí. Napriek názvu sa o tanečnej hudbe ani o prvých rave parties v Británii nedozviete nič. Welsh sa totiž tematicky nedostal oveľa ďalej ako beat generation. A už vôbec nie tam, kam Hubert Selby jr., ktorý keď vydal román Posledná odbočka na Brooklyn, ani v roku 1964 nešokoval témou, ale formou písania. O tridsaťpäť rokov neskôr musí byť okamžite jasné, že slang juvenilných subkultúr nie je Welshovým literárnym objavom. Poviedky ako Hvězdy a proleťák, ktoré sú zjavným tematickým posunom k mainstreamovej popkultúre, zasa úrovňou spracovania námetu nepresahujú jednoduché štylistické cvičenia. Pri čítaní takýchto nudných zbierok poviedok sa bavím aspoň tak, že vyberám tú, ktorá sa mi nepáči úplne najviac. V zbierke Acid House je to jednoznačne Babi si šlehá. Ak ide o paródiu a starenka narkomanka má byť do popuku, bez takéhoto humoru by som sa cítil o dosť veselšie. Ak je to myslené vážne, treba to liečiť, lebo veľmi podobne vyzerajú zápisy ľudí ťažko závislých od tvrdých drog. Prekvapením bol pre mňa záver knihy - novela Vopruzák. Welshovi evidentne väčšmi vyhovujú dlhšie naratívne celky, keď nemusí za každú cenu vymýšľať pointu, len preto, že ju poviedka "musí" mať. Namiesto povinných dávok detailných opisov nechutností sa Welsh v novele sústredil na psychologický prienik pod povrch hnusu, a to nielen v spoločnosti, ale aj v samotnom hrdinovi, ja-rozprávačovi. Navyše je novela najmä v prvej časti štylisticky oveľa nápaditejšia než najlepšie poviedky zo zbierky.
Ak sa Welsh neprestane hrať na underground (zvlášť keď je známe, že si za to necháva platiť) s najväčšou pravdepodobnosťou mu hrozí, že zostane autorom jedného výnimočného románu Trainspotting. Mnohé ďalšie jeho knihy sú len viac alebo menej vydarenými napodobeninami debutu. A navyše sú barry, čo je škótsky výraz pre nudu.
MICHAL HVORECKÝ
(Autor je spisovateľ a publicista)
