a námestiach a múzeách a kostoloch a galériách a ďalších pamiatkach. Delia sa na dve skupiny. Jedna fotografuje a druhá nakupuje. Tá prvá fotografuje to, čo nevidí doma. Tá druhá skupina nakupuje to, čo je u nás lacnejšie ako u nich. (Ešte sú dve-tri komodity, ktoré sú vraj u nás lacnejšie.) Môžete hádať, ktorí z nich sú Japonci a ktorí obyvatelia bývalého socialistického bloku. Čo ich tu u nás môže zaujímať, čudujeme sa. Veď je to iba radnica. Veď je to iba zámok. Veď je to iba kostol. Veď je to iba drevená chalupa. Veď je to iba duchna, čo sa vetrá v obloku. A Američania vyvaľujú oči. Myslia si, že práve dokrútili historický film a ostali tu po filmároch kulisy. Japonci vyvaľujú fotoaparáty, pretože do očí im veľmi nevidieť. Občas nám to nedá a chceme vedieť, čo sa u nás dá vidieť. Keď odíde výprava, nenápadne sa pozrieme na TO. Hm, uznáme, tá vežička je naozaj pekná, ale trepať sa kvôli tomu sem? Tam sa choďte pozrieť, do supermarketu, tam majú naozajstný západný tovar. Napodiv, cudzinci sa o zahraničný tovar veľmi nezaujímajú. Dokonca sa viacerí z nich sťažovali, že je u nás málo nášho. Že otvoria rádio alebo si pustia telku a samé zahraničné hitparády. No a čo? Vari by len nechceli, aby sme kvôli nim hrali v našich médiách naše pesničky?