Muž menom Ismail Demir prechádza ako omámený cez park a míňa vysvietené kolotoče, ktoré ako na výsmech prestáli obrovské zemetrasenie bez poškodenia. Ismail hľadá chlieb, ktorý tu vraj majú rozdávať. Bude to jeho prvé jedlo od momentu, keď zemetrasenie zničilo Izmit. Tento robotník zo železiarní má za sebou studenú noc, ktorú strávil spoločne s ďalšími asi troma tisíckami ľudí na vŕšku nad mestom. Bez postele, bez prikrývky. „Všetci sme vystrašení,“ hovorí, keď popíja čaj v tieni stromu. Jeho pohľad blúdi po parku, v ktorom sa ešte pred pár hodinami hrali deti. Prvú noc po zemetrasení prežil ešte bez obávaných šokov, ďalšiu v strachu, že môže byť ešte horšia. „Chceme pomoc, ale nikde nie je jedlo ani voda.“
V čase zemetrasenia spal Ismail so ženou a dvoma synmi, 10 a 11-ročnými, vo svojom byte na treťom poschodí. Prvé dve poschodia pod nimi sa zrútili. Demirovci vybili okná, aby sa mohli vydriapať zo zbúraniska. Susedov 21-ročný syn v troskách domu našiel smrť. Vedľajší päťposchodový dom sa pre všetkých jeho obyvateľov premenil na hrobku.
Ismailova manželka a synovia rýchlo odišli k rodine, ktorá býva mimo centrálnej zóny zemetrasenia. Zostal sám, oblečený v tom istom tričku a teplákoch, ktoré mal na sebe, keď zemetrasenie zničilo jeho dom. „Neviem ako sa cez tento šok prenesieme. Moju ženu som jednoducho nedokázal utíšiť a tak som ju musel poslať domov,“ hovorí v slzách. V lunaparku nie je veľmi pohodlne. Do parku prichádza päť autobusov. Na sedadlách sú koše, v ktorých bol ešte pred chvíľou chlieb. Už ho však rozdali v uliciach. Ismail bol na nesprávnom mieste a je už príliš unavený, aby išiel hľadať ďalej. Čas pomaly plynie a on si začína robiť plány do budúcnosti: „Spoločne s bratom postavíme nový dom…“
(REUTERS)
ZÁCHRANA OBETÍ ZEMETRASENIA V TURECKU
