V tíme LHC Lausanne pôsobí na 52. ročníku Tatranského pohára v hokeji 39-ročný bývalý dlhoročný sovietsky reprezentant Viačeslav Bykov. Nenápadne sa pobyhujúci nevysoký velikán svetového hokeja (dvojnásobný olympijský víťaz - Calgary 1988, Albertville 92- a päťnásobný majster sveta) sa pred včerajším stretnutím s olympijským výberom Slovenska ochotne venoval diktafónu SME. „Slava“, ako ho švajčiarski spoluhráči volajú, sa začal pripravovať na zápas, vyzliekol sa do ribana, ale po masáži so skrivenou tvárou sa po kátkej porade s lekárom rozhodol, že nebude nasilu trápiť boľavé kríže a stretnutie sledoval v civile.
Po svetovom šampionáte vo švajčiarskom Berne a Fribourgu v roku 1990 ste z moskovského CSKA prestúpili spolu s ďalším bývalým reprezentantom Andrejom Chomutovom ako čerství majstri sveta do švajčiarskeho Fribourgu, kde ste odohrali deväť sezón. Získali ste niekedy titul švajčiarskeho majstra?
„Vo Fribourgu som prebral štafetu od vášho Antona Šťastného, ktorý tam práve končil. Majstrom Švajčiarska som sa nikdy nestal, napriek tomu, že sme sa trikrát prebojovali do finále. Dvakrát nás v ňom zastavil Kloten, raz Bern. Teraz sa pripravujem na druhú sezónu v Lausanne, ktorá bude mojou poslednou. Blíži sa štyridsiatka a s ňou čas skončiť s aktívnym hokejom. Chcem sa viac venovať rodine, deti rastú.“
Ste rodák z Čeľjabinska, ale od roku 1990 žijete vo Fribourgu. Budúcnosť?
„Šestnásťročná dcéra Maria skončila školu a pripravuje sa na ďalšie štúdium, jedenásťročný syn Andrej hrá hokej vo Fribourgu. Nemá zmysel v najbližšej budúcnosti vracať sa do Ruska.“
Prečo?
„Pre odlišnú mentalitu ľudí v Rusku a vo Švajčiarsku. Deti majú v sebe viac švajčiarskej , nech si po skončení štúdia samé vyberú, kde chcú žiť.“
Budete v budúcnosti trénerom ?
„Ťažko povedať. Mám trénerský diplom ešte z Moskvy, absolvoval som trénerský kurz aj vo Švajčiarsku, ale v danej chvíli na to nie som pripravený. Bolo by to pokračovanie života na kolesách a ja túžim po prestávke a vychutnávať rodinnú pohodu. Aspoň dva roky. Okrem toho zastupujem v Medzinárodnej hokejovej federácii záujmy hráčov v špeciálnej komisii pravidiel. Podieľal som sa napríklad na rozpracovaní pravidla o zrušení ofsjadu na červenej čiare.“
Vaše meno figurovalo na plagátoch pozývajúcich na veľkú hokejovú exhibíciu Česko-slovensko - CCCP v Bratislave. Napokon ste chýbali. Prečo?
„Je mi to veľmi ľúto, účasť v podobných podujatiach, navyše s charitatívnym dosahom obľubujem. Pozýval ma môj dobrý priateľ Anton Šťastný, žiaľ, exhibícia sa konala práve v čase, keď som bol na dovolenke v Španielsku. V budúcnosti však rád prídem, považujem to za česť.“
Kedy ste boli naposledy na Slovensku?
„Naozaj si nepamätám. Na MS v roku 1992 v Bratislave a v Prahe som neštartoval. Po olympiáde v Albertville som sa cítil vyžmýkaný, požiadal som vtedy trénera Tichonova, aby dal radšej príležitosť mladším. Za to si dobre pamätám pražský šampionát v roku 1985, kde dvíhal víťaznú trofej váš kapitán Dárius Rusnák. Nikdy nezabudnem, ako dal Ružička góly nášmu brankárovi Voloďovi Myškinovi takmer z polovice ihriska, keď sa nestihol vrátiť do bránky. Zápasy bývalej vašej federálnej reprezentácie s našou zbornou sa vždy hrali na ostrie noža, ale mimo ľadu som mal s vašimi chlapcami vždy príjemné vzťahy. Dobre si pamätám na MS v Moskve 1986, kde sme síce získali titul, ale mladý brankár Dominik Hašek nám vtedy dal riadne zabrať. Právom ho vyhlásili za najlepšieho gólmana šampionátu.“
S kým ste sa najviac priatelili ?
„Liba, Rusnák, Dušan Pašek. Stretol som sa s ním naposledy na majstrovstvách sveta vo Fínsku v roku 1977, kde už bol v role manažéra a dodnes nedokážem pochopiť jeho odchod zo života.“
Korčuľovali ste v prelomovom období, keď sa postupne rúcali autoritatívne praktiky trénera Viktora Tichonova a vôbec armádne móresy. Hráčsku revolúciu spustil Igor Larionov otvoreným listom Tichonovovi, ktorý po zverejnení v časopise Ogoňok odštartoval výrazný demokratizačný proces v sovietskom hokeji. Ste v kontakte so starou partiou?
„Iste. Slavo Fetisov je síce o dva roky starší, ale často sa zhovárame i stretávame. Podobne s Igoron Larionovom, Vladimiron Makarovom a samozrejme s Andrejom Chomutovom, ktorý tiež žije vo Fribourgu. Pre problény s kolenom skončil už pred dvoma rokmi.Vymieňame si idey a skúsenosti, ako posunúť hokej v Rusku správnym smerom ďalej.“
VOJTECH JURKOVIČ
