Belehrad sa dnes večer stane dejiskom masovej demonštrácie, ktorú organizujú srbské opozičné strany v snahe prinútiť vládu odstúpiť. Jeden z organizátorov, ekonóm mladšej generácie Mladjen Dinkič, v nej vidí poslednú možnosť na pokojnú zmenu: „Protest bude jasným posolstvom pre tých, ktorí vládnu, aby odišli. Ak zostanú do zimy, riskujú, že sa situácia vymkne spod kontroly. Zlosť a núdza by mohli viesť ku krvavému scenáru, podobnému pádu komunizmu v Rumunsku, či masakre na pekinskom Námestí nebeského pokoja.“ Sám však neverí, že by dnešnú veľkú demonštráciu sprevádzalo násilie.
Otázka, či budú demonštrácie násilné alebo nie, zamestnáva momentálne celé Srbsko. Krajina trpí už niekoľko rokov hospodárskymi sankciami, v susedstve dlho vládli ozbrojené boje a napokon v tomto roku napadlo NATO Juhosláviu. Provincia Kosovo, ktorá má veľký národný význam, je pod kontrolou medzinárodných jednotiek KFOR a srbské obyvateľstvo odtiaľ takmer vyhnali. Za takýchto podmienok by mohol násilný konflikt v srbskej spoločnosti zapríčiniť špirálu násilia, ktorej koniec by bol v nedohľadne.
Belehrad už zažil masové protesty. Prvýkrát v marci 1991. Vtedy ich viedol Vuk Draškovič. Celý deň trvali boje medzi demonštrantmi a políciou. To šokovalo celý národ. Výsledkom protestov boli dvaja mŕtvi a niekoľko zranených. Neskôr organizoval Draškovič ďalšie demonštrácie, pri ktorých boli opäť zranení. On sám bol zatknutý, ale nie potrestaný. Dva roky, až do zimy 1996, vládol relatívny pokoj. Vo voľbách vtedy zaznamenala opozícia vo viacerých mestách víťazstvo, ktoré však vláda odmietala uznať. Ľudia boli denne po tri mesiace v uliciach a nedošlo k takmer žiadnym veľkým zrážkam medzi demonštrantmi a políciou - niekedy to bolo až podivné. V Srbsku sa zrejme vyvíja vlastný variant modelu tzv. konfliktnej demokracie. Takýto model nachádza sociológ Norberto Bobio vo Francúzsku a Taliansku. Je charakteristický pre spoločnosti, ktoré prežili v minulosti revolučné zmeny. Ľudia často vychádzajú do ulíc, aj keď to narúša fungovanie štátu. Pre boj sú však potrební dvaja.
Srbská opozícia už roky rieši dilemu, akými prostriedkami dosiahnuť svoje ciele a moc. Inak povedané: či v inštitúciách alebo mimo ne. Vodca Demokratickej strany Zoran Djindjič si myslí, že zmeny prídu z ulice. Bývalý „kráľ ulíc“ Vuk Draškovič tomu už neverí. A predseda Novej demokratickej strany, bývalého koaličného partnera Miloševičových socialistov Dušan Mihajlovič, hovorí, že najväčší reformný potenciál leží práve v socialistickej strane. Požiadavka opozície na nové voľby našla v predvečer protestu odozvu. Aj socialisti Slobodana Miloševiča, aj Šešeljovi radikáli súhlasia. Na ulici môže opozícia viac stratiť ako získať. DRAGAN BISENIČ, Viedeň
(Autor je belehradský novinár,
v súčasnosti pracuje v Inštitúte pre humanitné vedy vo Viedni)
