dvere mužovho bytu, nasadili mu putá a odvliekli ho k psychiatrovi. Milicionárova formálna sťažnosť bola tým jediným dôkazom, ktorý miestny súd požadoval, aby mohol nariadiť mužovo internovanie do psychiatrickej liečebne. Takéto prípady nie sú v krajine, kde je stále viac ľudí proti vlastnej vôli zatváraných do ústavov pre duševne chorých - často bez dostatočného lekárskeho zdôvodnenia, príliš veľkou výnimkou.
Osudom mentálne postihnutých ľudí zaradených medzi psychicky nevyrovnaných sa zaoberá krutá správa zverejnená ruským komisárom pre ľudské práva Olegom Mironovom. Konštatuje sa v nej, že mnohí zo štyroch miliónov Rusov, ktorí sú pod dohľadom psy-chiatrov, nie sú vzhľadom na nedostatočné kontrolné mechanizmy štátu schopní uplatňovať svoje základné práva. Súdy svojvoľne zverujú ľudí do dlhodobej starostlivosti psychiatrických liečební často bez akéhokoľvek lekárskeho odporúčania, ktoré by na takýto krok oprávňovalo, tvrdí správa.
Mnohé z liečební sídlia v bývalých kláštoroch či väzniciach - väčšinou sú to schátrané staré budovy bez náležitého hygienického zariadenia, elektriny či vody. Personál je nedostatočne kvalifikovaný a zle platený. Na vyriešenie tohto problému je podľa Mironova potrebných zhruba 20 000 psychiatrov, psychológov, psychoterapeutov a sociálnych pracovníkov. "Jedným z dôsledkov nedostatočného financovania je katastrofálny stav takmer všetkých psychiatrických ústavov v Rusku," píše sa v správe. Napríklad v Novosibirsku vynakladajú štátne liečebne na denný prídel potravín pre jedného pacienta šesť rubľov, napriek tomu, že vládou stanovená suma je 15 rubľov. Na Sachaline, ostrove na ruskom Ďalekom východe, uvádza správa, dostávajú pacienti jedlo len raz za deň. Najhoršie sú na tom chovanci ústavov pre mentálne retardované deti. Ďalším problémom je preplnenosť liečební. V jednej liečebni v sibírskej Jakutskej oblasti je 480 pacientov, ale len 240 lôžok. V uplynulých desiatich rokoch sa počet ľudí označených za duševne chorých zvýšil o 33 percent.
Mironov to dáva za vinu zbankrotovanej ekonomike krajiny, nezamestnanosti, žalostne nedostatočným sociálnym službám a etnickej neznášanlivosti. V moskovskom psychoneurologickom ústave č. 23 nie je pacientom povolené vlastniť žiadny osobný majetok, ani pero, či knihy. Nie sú tam stoličky ani šatníky. Miestnosti majú kovové dvere s priezorom, pripomínajúce väzenské cely. Mnohí pacienti nie sú schopní vyrovnať sa so živorením a páchajú samovraždy. Podľa Mironova sa počet samovrážd v psychiatrických ústavoch v uplynulých piatich rokoch zdvojnásobil. Bezohľadní príbuzní a priatelia pacientovu bezmocnosť často využívajú na falšovanie sobášnych listov a ďalších dokumentov, na ktorých základe sa potom zmocnia jeho bytu či iného majetku. Pacient je v takom prípade prakticky bezmocný, pretože zákony neposkytujú duševne chorým účinnú ochranu.
(ČTK)
