Odborári si myslia, že mladý človek po absolvovaní školy by mal mať právo na prvé zamestnanie. "Ušľachtilá" myšlienka má iba jednu chybu, a to, že nie je ušľachtilá, ale hlúpa. Ak ju odborári mysleli naozaj vážne, potom sa ich centrála čoskoro stane hniezdom sociálneho inžinierstva.

Nezamestnanosť stúpla po skončení školského roku aj preto, že za nezamestnaných sa prihlásili mnohí absolventi stredných škôl, ktorí už mali v ruke doklad o prijatí na vysokú školu. Štát im platí prázdniny, lebo veď vysokoškolákmi sa stanú až v októbri. Ak je toto sociálna politika, ktorá vyhovuje odborom, potom by sa mali ozvať ľudia, ktorí prácu hľadajú márne aj niekoľko mesiacov.

Nezamestnanosť je problém o to ťaživejší, že ešte pred desiatimi rokmi bola práca povinná. V občianskych preukazoch mali pečiatky aj veksláci, prostitútky, povaľači. Neexistuje spoľahlivý údaj o tom, koľkí z nezamestnaných sú teraz naozaj bez práce a koľkí by nepracovali, ani keby ich prinútili. Bez zjednodušovania možno o slovenskom systéme tvrdiť, že je deravý, neefektívny, nemotivujúci. Človeka, ktorý je naozaj v núdzi, musí vytočiť, že poberá takú istú podporu ako jeho "kolega", ktorý príde na úrad práce v drahom aute.

Predstava o povinnosti prijať do práce absolventa školy je abstinenčný príznak socialistického opojenia. Plánovači ešte nedávno vedeli, koľko bude krajina potrebovať právnikov, elektrikárov, murárov, obuvníkov...namaľovali schému šťastnej budúcnosti a do nej dosadili čísla. Nezáležalo im na tom, že v numerách sú ľudské osudy, dôležité boli smernice všelijakých predsedníctiev.

Pozoruhodné pritom je, že kamkoľvek sa človek zvrtne, tam narazí na nárek o nedostatku kvalifikovaných a kvalitných pracovných síl. O čom je teda slovenská nezamestnanosť? A o čom sú vlastne odbory? Veď nechávajú zamestnancov napospas systému, ktorý umožňuje zneužitie. Deprimujúce je najmä to, že systém, ktorý živí aj povaľačov, financujú pracujúci.

Pracovná sila je tovar. Ak jadrový fyzik nenájde uplatnenie pri rozbíjaní atómu, musí si hľadať inú prácu. Ak sa mladý človek rozhodne študovať herectvo, musí to robiť s vedomím rizika, že v národnom divadle ho nemusia chcieť. Sloboda je aj o zodpovednosti voči sebe.

Nezamestnanosť nie je príjemný jav, a tí, ktorí majú s hľadaním práce naozaj ťažkosti, prežívajú traumu. Ani ich však nemôže uspokojiť, ak riešenie pripomína kruh, v ktorom sa prehadzuje piesok z kôpky na kôpku. EDUARD ŽITŇANSKÝ

(Autor je reportérom týždenníka TREND a biznismagazínu DUEL)