á do obludných rozmerov a prehlušuje všetky snahy hľadať projekty pokojného spolužitia. Dvanásteho augusta presne pred 50 rokmi sa v Ženeve zrodil dokument, ktorý mal za cieľ vniesť do vojnových konfliktov aspoň minimálne zásady humanity. Aj po 50 rokoch je tento dokument stále potrebný a bolestne aktuálny: kde utrpenie nemožno odstrániť, dá sa aspoň zmierniť. Preto sú štyri ženevské konvencie s dvomi neskoršími dodatkami stále jednými z najdôležitejších nástrojov v boji za rešpektovanie ľudských práv v súčasnom svete. Navyše ponúkajú dívať sa na vojenské konflikty bez politického pozlátka, nedeliť bojujúcich na tých "dobrých", ktorí bojujú za ideály humanity, a tých "zlých" podľa ich motívov, ale posudzovať ich podľa toho, ktorá strana si ako v konflikte počína.

Žiaľ, väčšina ozbrojených konfliktov dnešného moderného sveta sa ich pravidlám viac vymyká, než s nimi rezonuje. Ideálny stav vo vojne, keď dve armády bojujú proti sebe a vojna sa skončí, keď jedna porazí druhú, je dnes dávno minulosťou. Vojenská a civilná sféra sú navzájom neodlučiteľne prepletené a 90. roky priniesli hneď niekoľko príkladov nesmierne brutálnych etnických konfliktov, ktoré porušovali ženevské konvencie už samotným cieľom - tým bolo vyhladenie či vysídlenie nejakého etnika. Snáď najbrutálnejšie prebehli v Rwande a Bosne.

Výročia sú príležitosťou na bilancovanie - iniciatívy motivované konvenciami ako napríklad aktivity Červeného kríža a všetky humanitárne akcie - bezpochyby zachránili množstvo životov. No ako uviedol Cornelio Sommarugo, predseda Medzinárodného výboru Červeného kríža, zároveň je to smutné memento, že sa nedalo urobiť viac.

KLAUDIA LÁSZLÓOVÁ