Ilustrátorská súťaž v talianskom Bordane má len trojročnú históriu, ale už dnes sa o nej hovorí ako o druhom najprestížnejšom meraní síl autorov detských kníh v krajine, ktorej vydavateľské aktivity patria k najvýznamnejším v Európe. Jej hlavnou témou sú už od začiatku motýle, pretože motýle sú aj symbolom samotného mestečka Bordano, nachádzajúceho sa na území unikátnej motýlej rezervácie. Ak máte šťastie a prídete sem v jasný slnečný deň, už pri vystupovaní z auta vás príde pozdraviť celý roj jemnej pestrofarebnej nádhery. Miestny pekár tiež pečie koláče a chlieb v tvare motýľov. V reštaurácii vám naservírujú cestovinu v tvare motýlích krídel a motýlími motívmi je pomaľovaný v Bordane takmer každý dom. Motýle však učarili aj slovenským deťom, ktoré si už druhý rok po sebe odniesli zo súťaže v Bordane hlavné ilustrátorské ceny vo svojich kategóriách.
O severotalianskej provincii Friuli, v ktorej sa Bordano nachádza, som počul po prvý raz od krajanov, ktorí sa už pred desaťročiami usadili v Ríme. V televízii práve vysielali reportáž o ľuďoch, ktorí už celé desaťročia žijú v provizórnych príbytkoch na predmestiach Neapola potom, čo oblasť postihlo silné zemetrasenie. "Ach, Neapol, zasa všetko, čo dostali na opravu domov od štátu, rozkradla mafia," povzdychol si jeden z nich. "Mali by sa ísť pozrieť do Friuli. Dnes by už nikto neuveril, že aj tam bolo pred rokmi zemetrasenie. V tom je rozdiel medzi talianskym severom a juhom: Friuľania si za peniaze, ktoré im dal štát, vystavali celé nové mestečká a dediny a ešte im aj zostalo. Dokonca sa vraj vláde poďakovali a zvyšok pekne vrátili do štátnej kasy." Človek len ťažko dokáže uveriť, že niekde môže existovať podobný kraj. A pritom ním prechádzajú každoročne tisícky Slovákov, ktorí sa na svojich dovolenkových cestách vyberú po diaľnici vedúcej z rakúskeho Grazu smerom na Benátky či Terst.
Bordano leží pod majestátnym vrchom San Simeone, ktorého neopakovateľné klimatické podmienky spôsobili, že si tu našli svoj domov motýle zo všetkých končín sveta - na juhu sa usadili obrovské stredomorské a africké lietajúce maliarske palety, severné svahy obývajú motýle typické pre kontinentálnu Európu a východ zas okupujú návštevníci z Balkánu. Spolu úctyhodných 650 druhov. Stovka pestrofarebných krásavcov, ktoré uprednostňujú denné svetlo a 550 nočných motýľov, ktoré priťahujú do Bordana najmä záujem odborníkov - entomológov.
"Po zemetrasení v `76. nezostal v mestečku kameň na kameni," hovorí starosta Enore Picco. O malom chlapíkovi silnejšej postavy by len málokto povedal, že je hnacím motorom malého ekonomického zázraku, ktorý sa tu medzičasom stal. V minuloročných voľbách mu však obyvatelia Bordana dali svoju dôveru už po štvrtý raz. Dostal takmer 85 percent hlasov. "V čase zemetrasenia som mal dvadsať rokov," spomína Enore. "Prvé otrasy sme mali v máji. Keď sme mestečko dali trochu do poriadku, 15. septembra prišli ďalšie, omnoho ničivejšie." Prírodný živel však nepoškodil len domy. Ľudia stratili prácu, mnohí starší obyvatelia našli pod troskami smrť, mladí sa začali sťahovať za robotou do väčších miest. Bordanu takmer hrozilo vyhynutie.
Aj my prichádzame z krajiny, ktorá sa podobne ako Bordano postupne preberá po štyridsaťročnom zemetrasení. Nepováľalo síce domy, ale narobilo škodu v hlavách ľudí. Existuje nejaký univerzálny recept, ako krajinu opäť priviesť k životu po podobnej živelnej katastrofe? "V prvom rade musíte mať radi zem, na ktorej žijete. My sme sa popri fyzickej rekonštrukcii snažili zachovať všetky tradície a osobitosti, ktoré sme v kraji mali. Boli zničené mnohé archívy, hrozilo že stratíme `historické vedomie`, a tak sme všetko opäť zapísali. A tu sa postupne zrodila aj myšlienka motýľov. Žili okolo nás od nepamäti, nikto z nás si ani neuvedomoval, že by to bolo niečo výnimočné. Zistili sme však, že už od roku 1905 sem prichádzali Rakúšania, aby obdivovali ich krásu. A tak sa postupne stali symbolom mestečka."
Motýlie maľby dnes zdobia múry väčšiny bordanských domov. Ich autormi sú maliari z celého sveta, ktorí posielajú svoje grafické návrhy do Bordana. Ak sa obyvateľom niektorého domu návrh zapáči, mestečko ho pozve a môže svoj návrh realizovať vo veľkom. Podobnú ozdobu nazývajú miestni murales, pričom sa nechali inšpirovať latinskoamerickou tradíciou. Samotné Bordano má vo svojom mestskom znaku ovcu a vinič. "Áno, v našom kraji sa tradične chovali ovce a pestoval vinič. Máme však silnú konkurenciu, a tak je poľnohospodárstvo na ústupe. Po zemetrasení sme postavili malú továreň na elektroniku, ktorá dnes živí väčšinu obyvateľov Bordana. Vybudovalo ju mesto a dnes ju spravuje súkromné konzorcium," prezrádza recept na úspech starosta Enore Picco. Zároveň sa však netají tým, že ho trochu znepokojuje postoj mladých ľudí, ktorí postupne strácajú dôveru v správu vecí verejných. "Mladí vidia v politike špinavú vec, stále menej a menej sa zaujímajú o život mestečka. Ale ja sa cítim skôr správcom, ktorému boli zverené spoločné záležitosti obce, ako politikom."
Do ďalšieho osudu Bordana pred troma rokmi výrazne zasiahli sudičky, keď zariadili náhodné stretnutie starostu Enoreho Picca s podivným pánom menom Livio Sossi. Livio býva v Terste, ale celý jeho život sa točí okolo ilustrácií detských kníh. S detskou literatúrou splynul natoľko, že aj jeho asketická postava pripomína dobráckeho vlka z príbehu o Vlkovi a zajacovi. Všade, kde sa pohne, má v pätách desiatky mladých, ktorí doslova hltajú každé jeho slovo. V deň inaugurácie výstavy sprevádza návštevníkov a dokáže dlhé minúty komentovať každý z ocenených obrázkov bez toho, že by sa na ne musel pozerať. Pozná ich naspamäť, pamätá si meno každého autora, ovláda jeho štýl a ak mal prácu v súťaži aj pred rokom, vie povedať, či odvtedy pokročil, alebo spí na vavrínoch. A to sa len tohto roku prihlásilo do súťaže 500 autorov. Livio je jednoducho neodmysliteľnou dušou všetkého. Vďaka nemu sa maličké Bordano s 850 obyvateľmi stáva mekkou talianskych ilustrátorov.
Medzi ocenenými sú aj súrodenci Damian a Debora Pastirčákovci z Bratislavy. Debore sa ušlo čestné uznanie v kategórii mladších žiakov a Damián si odniesol vavrínový veniec pre víťaza kategórie starších žiakov. Obaja sa prezentujú samostatnými 24-stránkovými maketami kníh s vlastnými ilustráciami a textami. Témou sú - samozrejme - všadeprítomné motýle. Damian priznáva, že to nebola ľahká vec. Na svojej knižke pracoval dennodenne celý mesiac. Obe deti navštevujú Základnú umeleckú školu na Sklenárovej ulici v Bratislave a do Bordana s nimi prišla aj ich spievajúca pani učiteľka Zuzana Homolová.
"Pozrite sa na tie farby. Talianske deti by nikdy nepoužili podobnú kombináciu," vysvetľuje Livio Sossi. "A potom aj samotný príbeh. Vidno, že vaše deti sú omnoho vyspelejšie, ich rozprávanie má niekoľko rovín, cítiť z neho väčšiu filozofickú hĺbku ako u našich detí. To nie je len Damian a Debora, už minulý rok sme tu mali práce zo Slovenska." Za účasťou slovenských detí v Bordane treba hľadať manželov Mirku a Stana Vallových - obaja sú taliančinári a päťročný pobyt na ambasáde v Ríme im umožnil prehĺbiť mnohé kontakty s tamojším kultúrnym svetom. "O súťaži sme sa dozvedeli od literáta a slovakistu Sergia Bozziho, ktorý je členom poroty. Zaslali sme jej štatút na viaceré umelecké školy na Slovensku. Ozvala sa nám však iba pani Zuzka Homolová. Práve deti z jej bratislavskej školy tu už druhý rok za sebou zožali úspech," hovorí Miroslava Vallová z literárneho informačného centra, ktorá spolu s manželom detské literárne dielka aj nezištne preložila do taliančiny.
Aj vďaka slovenskej účasti sa súťaž v Bordane postupne darí popularizovať aj za hranicami Talianska. "Tento rok sme tu okrem Slovenska mali aj ilustrátorov z Rakúska, Slovinska, Chorvátska a Ukrajiny. Cieľom budúceho ročníka je však spraviť z Bordana skutočnú medzinárodnú prehliadku detských ilustrácií. Privítali by sme, keby bolo Slovensko zastúpené aj v kategórii dospelých. Veď vaša krajiny má obrovskú tradíciu. Bratislavské Bienále má vo svete mimoriadne dobrý zvuk," hovorí Livio Sossi. Budúci ročník však podľa neho už nebude o motýľoch. "Po troch rokoch sme z nich trochu unavení a keďže naším tradičným sponzorom sú friulské mliekarne, témou bude mlieko a všetko, čo s ním súvisí." A ak by motýle predsa len niekomu chýbali? "Samozrejme, že sa nebudeme hnevať, ak niekto dokáže spojiť mlieko s motýľmi," smeje sa Livio. "Verím však, že aj mlieko bude téma, dostatočne blízka ilustrátorom zo Slovenska."
Donato Sciannimanico a Lorenzo Corvino sa v Bordane predstavili spoločnou prácou v kategórii dospelých. Obaja pochádzajú z juhotalianskeho Bari. Sú ešte len na začiatku ilustrátorskej a spisovateľskej kariéry a odnášajú si čestné uznanie. Ich obrázky sú plné južanských farieb a poetiky. Po chvíli rozprávania však nutne musí prísť reč aj na kosovský konflikt. Veď juhotaliansku Apúliu delí od albánskych brehov iba niekoľko desiatok kilometrov morskej úžiny a najviac kosovských utečencov v Taliansku je sústredených v tamojších táboroch. V novinách sa o nich popísalo kadečo - najmä veľa negatívneho - čo ešte zhoršilo obraz juhu aj v očiach ľudí z Ríma či Milána. Natoľko, že miestne turistické centrá zostali toho roku úplne prázdne a všetko sa hrnie na západné pobrežie, najmä na taliansku riviéru. "Sú to všetko hlúposti," tvrdí Lorenzo. "Utečenci ani zďaleka nie sú pre oblasť takým problémom, ako sa o tom píše. Čo je však pozoruhodné, najprv prichádzali do táborov Albánci. Medzi poslednými utečencami sú takmer výlučne Srbi a kosovskí Cigáni. V táboroch sú teraz paradoxne nútení žiť spolu a pomáhať jeden druhému. Zrazu zisťujú, že sa to dá, ak sa chce."
Z rozhovoru s Donatom a Lorenzom nadobudne človek presvedčenie, že ľudia z chudobného talianskeho juhu majú v sebe niečo, čo ich robí omnoho otvorenejšími východnému mysleniu a jeho mysticizmu. "Veď náš kraj bol súčasťou antického Grécka. Starší ľudia dodnes hovoria nárečím pripomínajúcim gréčtinu," potvrdzuje domnienku Donato. Vo vzduchu takmer visí otázka - ako je možné, že v jednom národe žijú spolu ľudia s poetikou antických Grékov, ktorí majú bližšie k Afrike ako k Európe, a racionálni severania pripomínajúci skôr Rakúšanov, ktorí dokázali opäť postaviť svoje mestečko po zemetrasení a ešte aj čestne vrátiť to, čo zostalo z verejných prostriedkov do štátnej kasy. "Práve to je na Taliansku najkrajšie," smeje sa Lorenzo. "Keď cestujete zo severu na juh alebo z juhu na sever, ste stále v tej istej krajine, ale pritom sa za okienkom rýchlika míňajú mnohé úplne rozdielne svety." Má pravdu. My z Bratislavy sme boli v Bordane autom za šesť hodín. Chlapcom z Bari, ktoré je prilepené až niekde dole na opätku talianskej čižmy, to trvalo vlakom celých trinásť.
JURAJ KITTLER
Bordano - Bratislava
